Prvá pomoc

Keď som vstúpil do domu, chlapec sa posadil na posteľ, nemohol sa pohybovať,mal príliš veľa modrín všade na tele, bol síce pri vedomý ale v bolestiach, správal sa ako opitý. Pri prvom pohľade nemal žiadne vážne otvorené zranenia, ale moja najväčšia obava bola, a bol som si celkom istý, že má niekoľko zlomených rebier. Určite pociťoval silnú bolesť pri hlbokom dýchaní a pri pohybe. Mal otlačok topánky na hrudi, zrejme po ňom niekto skákal.Nemohol som robiť príliš veľa so zlomenými rebrami, vlastne som ho obalil len niekoľkými vrstvami oblečenia, improvizoval nejaký sťahujúci pás a dúfal, že zlomené rebrá nespôsobia vážnejšie poranenie pľúc, alebo niečo iné.Kašlal a pľuval krv, ale opäť som dúfal, že pochádza zo zlomených zubov a rozbitých úst, nie zo žalúdka a pľúc. Malé rezy,odreniny a modriny sme prepláchli rakiou, a to je všetko. Už nič viac sme nemohli urobiť.

A hádajte čo? O pár dní neskôr ma opäť zavolali a všetko bolo v poriadku, až na to, že nič nebolo v poriadku. Jedna z malých rán, malý rez na jeho ruke bol infikovaný, bol to malý rez, v normálnych časoch by ani nebolo potrebné šitie , možno prelepenie náplasťou. Ale toto bolo zlé.Strávil som dni a dni čistením a odstraňovaním mŕtveho mäsa z tejto rany, snažiac sa niečo spraviť, niektorému z jeho priateľov sa po nejakej dobe podarilo získať nejaké antibiotiká, s uplynutým dátumom použitia,dávno po exspirácií .

Použil som skalpel, odstránil som tkanivo s tým, že jeho rodina používala zmes medu a nejaký vývar z borovice na ranu, používal som rakiu.V každom prípade prežil, nestratil svoju ruku, ale stratil funkčnosť troch prstov. Bolo to šťastie, že prežil. Nie zlomené rebrá ho zabili, ale malý rez  takmer áno.

Pravdepodobne by sa nič nestalo, keby som mal jód a dostatočne sterilnú gázu, nehovoriac o antibiotikách ako Ciproflxin alebo niečo také.Teraz som samozrejme pripravený a mám všetko pre vonkajšie, orálne aj intravenózne použitie.Neskôr mi povedal, že ho chlapík chcel zasiahnuť nejakou motykou, že mu mieril na hlavu ale netrafil, len ho o poškriabal na ruke.

Každopádne ide o to, aby ste si dnes kúpil kompletnú súpravu na ošetrovanie rán, sterilné rukavice, kompresné kliešte, kliešte, antibiotiká, povidón, peroxid vodíka, protitetanovku, stehy … všetko, za 100 USD.

Má to hodnotu 100 $? Áno, no môže mať 1000 alebo 10000 dolárov. Pokiaľ ide o vás alebo vášho člena rodiny, je to neoceniteľné, ak pomáhate niekomu inému, môžete si sami povedať cenu.

Naučil som sa lekársku profesiu pred SHTF a pracujem už viac ako 20 rokov v lekárskej oblasti, väčšinou v pohotovostnej službe a vidím, že ľudia sú bodnutí a postrelení každý týždeň. Často som človek, ktorý ich musí pripraviť na prepravu, keď stále ležia v krvi. Tu sú dve jednoduché veci, ktoré môžete urobiť teraz, aby ste razantne zvýšili svoju šancu na prežitie. Vedomosti a Vybavenie.

Vedomosti.

Stačí sa naučiť základný postup pri liečbe rán a uistite sa, že ľudia okolo vás to tiež vedia . Môžete byť v bezvedomí, keď potrebujete ošetrenie a blízky by mali vedieť ako na to.Väčšina rán, na ktoré sa budete starať, budú malými škrabancami, porezania a podobne. Nehovorím, že nebudete v situácii, aby ste liečili strelnú ranu alebo otvorenú zlomeninu na nohe. Ale ako príklad na zobrazenie niektorých základných pravidiel je to OK, všetko ostatné potrebuje oveľa viac. Viac nástrojov, liekov, vedomosti.

1. Používajte ochranu, ak liečite raneného , rukavice, masku, ochranný štít, šaty … čokoľvek čo máte, vždy ak je to možné.

2. Zastavte akékoľvek masívne krvácanie (ak je prítomné) priamym tlakom na ranu alebo na tlakové body.

3. Odstráňte nečistoty z rany vymývaním, preferujem peroxid vodíka a sterilnú/prevarenú/ vodu, použite sterilný tampón alebo sterilné kliešte.

4. Použite jód na sterilných obkladoch a stiahnite ranu obväzmi.

5. Začnite liečbou antibiotikami ( Xiclav, Amoksiklav,Duomox alebo podobné antibiotikum )

6. Kontrolujte rany každý deň, vyčistite ich, potom použite jód a znovu tampóny a obväzy.

Ale dobre si pamätajte, toto všetko robíte vy, právnik, kuchár,baník. Ste len osoba s niektorými lekárskymi znalosťami a niektorými zdravotníckymi potrebami, nie je ste žiadny lekár, žiadna nemocnica, inak povedané, ste v riadnom prúsere ak toto musíte riešiť. Ak existuje akákoľvek vyššia lekárska autorita ako ste Vy, vyhľadajte ju.

Jedná sa len o niekoľko všeobecných pravidiel, výnimiek je veľa. Bodná rana, ktorú nemôžete vyčistiť lebo nemáte ako. V niektorých prípadoch, môžete zabiť človeka za niekoľko sekúnd, ak okamžite odstránite nôž z nohy . Čo ak je alergický na antibiotiká? Čo keď sa rana nakazí po niekoľkých dňoch? Antibiotické masti alebo perorálne antibiotiká ? Je toho oveľa viac , ako sa dá povedať. Štandardný postup vás však vo väčšine prípadov dostane z najväčších problémov.

Vybavenie

Tu je moje základné EDC prvej pomoci . Mám ho v taške s mojou zbraňou. A tú tašku zvyčajne mám so sebou alebo v aute.

Izraelský obväz-Vojenský obväz sa používa na rýchle prekrytie rany sterilným spôsobom. Je to prvá vec, ktorú si zložíte na väčšiu ranu, je vyrobená z niečoho ako gáza a obväz v jednom, čo znamená, že ak nemáte čas hľadať gazy,obväzy, použite izrelák na prekrytie rany, zastavíte krvácanie a obviažete, to všetko v jednom a je to zabalené sterilné. Toto je prvá vec používaná hneď po postrelení alebo bodnutí.

CAT Combat Application Tourniquet – Turniket na tlakové body. Má zastaviť masívne krvácanie.

Latexové rukavice – V sterilnom balení.

Lekárske nožnice – Rýchle a bezpečné prestrihnutie obväzov či odevu.

Roztok povidonu – zabíja baktérie. U nás v podstate klasický Betadine.

Alkoholové dezinfekčne utierky –  Klasicke z autolekárničky/

+ 3M Steri Strip

+ Klasická sterilna gáza

Ak sa do toho trochu opriete, doštudujete pár veci, skúsite nejaký ten kurz určite si pribalíte kopec iných vecí. Dajú sa naozaj bez problémov získať z netu , od našich slovenských dodávateľov.

Ako vidíte, nemusí byť toho veľa, ale môže to byť obrovský rozdiel. Rozdiel medzi životom a smrťou.

SELCO: http://shtfschool.com

Ústna dutina: Obsahuje zuby, jazyk a slinné žľazy. Slinné žľazy obsahujú enzým – amylázu, ktorý sa použije na trávenie jednoduchých cukrov (to je dôvod, prečo sa zo sladkosti kazia zuby). Sliny navyše obaľujú potravu a tým umožňujú prehĺtanie.
Hltan: Spája ústnu dutinu s pažerákom. Tu sa rozhoduje, či ide o vzduch, ktorý sa odvádza do pľúc, alebo či ide o potravu, ktorá smeruje do pažeráka
Pažerák: trubica, cez ktorú sa potrava dostáva do žalúdka. Pažerák je schopný vstrebávať vodu.
Žalúdok: vak, ktorý je zvnútra obalený hlienom (tzv. mucín), je v ňom kyslé prostredie, až pH 0,5. Jeho úlohou je potravu rozdrobiť najmä chemicky, zahubiť baktérie a vírusy. Kyslé prostredie spôsobuje žaludočná kyselina, čo je vlastne roztok kyseliny chlorovodíkovej. Sú tam tiež enzýmy lipáza a pepsín. Tie sa starajú o rozdrobenie tukov a bielkovín.
Tenké črevo: Obsahuje tri časti, v hornej časti sa do čreva pripájajú vývody zo žlčnika a pankreasu, ktoré obsahujú ďalšie enzýmy. Tenké črevo má na povrchu „klky“, ktoré zväčšujú účinnú plochu čreva. Tu dochádza k hlavnému vstrebávaniu živín do krvi.
Hrubé črevo: Hrubé črievko odstraňuje vodu, ktorú je „škoda vyrutiť“. Tu vzniká stolica, ktorá sa formuje z rôznych nestráviteľných zvyškov a odpadových látok.
Konečník: V konečníku sa zhromažďuje stolica a keď je to tam full, tak musíme ísť vykonať to, čo vykonávajú všetci ľudia.
Análny otvor: To je to, čo všetci poznáme. Za zmienku stojí, že obsahuje dva análne zvierače, čo sú vôľou ovládateľné svaly (preto dokážeme „náklad“ zadržať a neposr. sa hneď, keď to na nás príde).
Pečeň: Pečeň je špecifický orgán, ktorý doteraz nie je celkom preskúmaný. Je to najteplejší orgán tela, dosahuje až 39°C a má viac ako 300 doteraz známych funkcií. Obsahuje žlčník, v ktorom sa tvorí žlč, ktorá sa používa na trávanie. Z čreva do nej vedie žila „vrátnica“, ktorá do pečene doručuje všetky elementárne látky (teda aminokyseliny, jednoduché cukry a pod.) a pečeň si z nich už sama vytvorí to, čo telo potrebuje. Premakaný systém, čo poviete? 
Pankreas: Pankreas vylučuje najmä inzulín, ktorý stráži hodnotu cukru v krvi. Ak má poruchu, hovoríme o cukrovke. PS: Cukrovka nemá nič, ale fakt že absolútne nič spoločné s tým, koľko sladkosti žereš 

Choroby

Ako pri dýchaní, aj pri trávení môže nastať problém trojitým spôsobom.
Pri mechanickom poškodení tráviacej sústavy sa bavíme o rôznych diétnych chybách. Určite poznáte, že sa neodporúča kyslú kapustu zapiť kefírom. Vtedy nastane v trávení rozkol, telo nevie, čo má tráviť skôr, keďže na trávenie kefíru sa používajú úplne iné telesné pochody, ako na trávenie kyslej kapusty. Telo teda zareaguje tak, že sa snaží čo najskôr túto skrumáž vypudiť z tela von. Áno, sračka.
Baktérie v tráviacom trakte sú zákerné. Musia totiž byť prispôsobené na to, aby prežili nehostinné podmienky v žalúdku. Typický príklad – salmonelóza.
Vírusové ochorenia sú tiež zlé, pretože pri nich často trpíme riedkou stolicou a vysokou horúčkou. Vírusová infekcia väčšinou trvá do dvoch dni. Typický príklad – črevná chrípka, alebo rotavírus. Rotavírus je nebezpečný, napadá najmä deti, ktoré dokáže dehydrovať v priebehu pár hodín.
Vírusovú a bakteriálnu nákazu rozlíšime väčšinou podľa hustoty a kvantity stolice. Pri baktériach je hnačka menej častá a menej riedka. Pri vírusoch je to šťava každú pol hodinu.
Napokon tu máme funkčné poruchy trávenia, to sú tie, ktoré nespôsobujú ani vírusy, ani baktérie, ale sú spôsobené ochabnutím určitej časti tráviacej sústavy. Napríklad cukrovka, žalúdočné vredy,…

Ako si pomôcť?

Šalvia lekárska

Šalvia pekne pôsobí nielen na bolesti hrdla a afty, ale tiež dezinfikuje tráviaci trakt. Výborne poslúži najmä pri hnačkách, žalúdočných kŕčoch, alebo ako podporná liečba pri cukrovke, kedy zmierňuje jej príznaky. Ja som šalviový čaj pravidelne pil pri salmonelóze a preto som trpel iba 4 krát. Šalviu je možné tiež užívať pri rôznych nešpecifikovaných bolestiach žalúdka, napínaní na zvracanie a podobných, nie až tak závažných chorobách. Šalvia je riadne močopudna.

Mäta prieporna

Mäta je známa svojou mentolovou vôňou. Rastie pomaly pri každom potoku, takže je jej dostatok. Tlmí zvracanie, uvoľňuje kŕče v hrubom čreve, blahodarne pôsobí na vylučovanie tráviacich štiav a enzýmov. Pomáha aj pri žalúdočných kŕčoch, pálení záhy a tiež sa odporúča ju piť pri žalúdočných vredoch. Odporúča sa na nechutenstvo, keďže zvyšuje chuť do jedla. Veľmi dobrá rastlina a chutný čaj. Odporúčam.

Repík lekársky

Repík je slasť pre pečeň. Ak chcete svojej pečeni pomôcť, dajte si deň, kedy nebudete konzumovať nič, iba mrkvu a v ten deň vypite liter a pol repíkového čaju. A liter a pol vody. Blahodarný účinok na pečeň nespochybňujú ani doktori, keďže repíkový čaj sa čoraz častejšie používa ako podporná liečba pri liečení hepatitídy (nie je to isté, čo žltačka). Okrem toho repík pomáha pri kŕčoch a kolikách, žlčových kameňov, pankreatitíde, zastavuje hnačku a rieši zápchu. Naozaj multifunkčný liek, ten náš repík.

Rebríček obyčajný

Známejší skôr pod názvom „myší chvost“ je dobrým liekom, ktoré čaj zruší pálenie záhy za pár minút. Podporuje vylučovanie žlče a upokojí podráždený žalúdok a črevá.

Rumanček kamilkový

Ľudovo harmanček. Čaj z neho mne osobne chutí ako ranný moč, nič to však nemení na fakte, že kvalitne pôsobí proti zápche a pomáha pri hemeroidoch. Je tiež možné ho použiť ako prísadu do sedacieho kúpeľa. Mimo iného tiež kynoží baktérie a vírusy nielen v tráviacom trakte.

Materina dúška

Čarovná rastlina, ktorá podporuje trávenie, upokojuje pokazený žalúdok, mierni bolesti pri žalúdočných vredoch. Upravuje nadúvanie. Už v minulom článku som písal, že je lepšie namiesto rannej kávy vypiť čaj z materinej dúšky, tak sa to snažme dodržiavať (teda „snažte“, ja kávu nepijem).

Palina pravá

Palina je horká rastlina, ktorá zbavuje hlístov, pasomníc a mrlí. Zvyšuje chuť do jedla, zmierňuje zvracanie, kŕče a bolesti žalúdka i čriev. Je však mierne jedovatá, preto sa užíva krátkodobo a v malých množstvách.

Cesnak medvedí

A na záver – kráľ kráľov a pán pánov – cesnak medvedí. Rovnaké účinky má aj cesnak záhradný, ktorý bežne užívame v kuchyni. Rozdiel je ten, že z cesnaku medvedieho užívame listy a z cesnaku kuchynského koreň. Cesnak pôsobí ako prírodné antibiotikum, ničí všetky možné baktérie a vírusy, zvyšuje imunitu, zastavuje hnačku, podporuje vylučovanie tráviacich enzýmov a štiav, znižuje cholesterol a kopec iných vecí, ale o tých sa budeme baviť nabudúce.
Nabudúce sa tiež povenujeme chorobám obehovej sústavy, čiže chorobám a poruchám srdca, ciev a krvi. Teším sa na vás.

Samotný kyslík pritom slúži vnútri buniek na rozbíjanie makroergických (čiže vysokoenergetických) chemických väzieb, z čoho bunky získavajú energiu. Tieto makroergické väzby sa nachádzajú najmä v sacharidoch, tukoch, bielkovinách a nukleových kyselinách (DNA). Pri rozklade vzniká oxid uhličitý, ktorý sa vylučuje z tela pri výdychu.

Dýchaciu sústavu tvoria

1. Nosoústna dutina: Nos a ústa poznáme, za zmienku stojí len to, že v nose sa nachádza riasinkový epitel, ktorý chráni pľúca pred vdýchnutím nežiaducich čiastočiek (napr. sadze, hmyzu a pod.). Preto je všeobecne lepšie dýchať nosom.
2. Hrtan: Hrtan je časť, kde sa rozdeľuje vzduch a potrava, aby každé zapadlo do svojho priestoru. Hrtan je tvorený chrupkami a najväčšia z nich je štítna chrupka (tzv. ohryzok). Významná je aj príklopková chrupka, ktorá sa zatvorí pri prehĺtaní potravy, aby sa jedlo nedostalo do pľúc.
3. Priedušnica: je trubica, ktorou vzduch pokračuje až do priedušiek.
4. Priedušky: Začínajú tam, kde sa priedušnica delí na dve. Tieto priedušnice sa delia na mnoho vetiev, ktoré sa už nachádzajú v samotných pľúcach.
5. Alveoly: Priedušky sa delia na mnoho stále užších vetiev. Tie sú zakončené alveolami. V nich dochádza k výmene kyslíka a oxidu uhličitého v krvi. Jav prebieha pomocou difúzie (samovoľné miešanie).
6. Pľúca: Pľúca obsahujú dokopy asi 300 miliónov alveol, sú popretkávané cievami a v nich prebieha to, čomu hovoríme dýchanie
7. Bránica: Bránica je sval a nemá vplyv na samotné vedenie vzduchu. Jej sťahovaním však vzniká podtlak, pomocou ktorého sa dokážeme nadýchnuť.
Dalo by sa tu toho napísať mnoho, my však ideme riešiť liečivé rastliny a nie anatómiu ľudského tela. Tak poďme na to.

Choroby dýchacej sústavy

Keďže sa bavíme o liečivých rastlinách, potrebujeme si predstaviť niektoré choroby, ktoré môžu postihnúť dýchací systém. Riešiť úrazy dýchacej sústavy pomocou bylín je nereálne, žiaden čaj nepomôže pri pneumotoraxe (prepichnuté pľúco).
Choroby dýchacej sústavy môžu byť buď mechanické, vírusové, alebo bakteriálne.
Mechanické choroby nie sú choroby v pravom slova zmysle. Ide skôr o vnútorné poškodenie nejakej časti dýchacej sústavy. Typický príklad – bolesť hrdla vplyvom prechladnutia, alebo nádcha vplyvom dlhého vdychovania chladného vzduchu. V týchto prípadoch chlad poškodí vnútorné sliznice a tie sa začnú brániť tým, že vylučujú hlien.
Vírusové choroby, to sú choroby, ktoré spôsobujú vírusy. Zvyknú byť sprevádzané vysokou horúčkou, väčšinou trvajú krátko. Typický príklad – chrípka, vírusová nádcha.
Bakteriálne choroby spôsobujú baktérie. Typický príklad – angína
Poďme konečne bojovať
Na dýchacie problémy nám blahodarne poslúžia tieto rastliny.

Podbeľ liečivý

Podbeľ je starý dobrý posol jari, vyskytuje sa hneď po snežienkách a je dostupný maximálne mesiac. Teda koniec marca – polovica apríla. Vtedy ho možno zbierať. Zbierame žlté kvety, z ktorých robíme čaj. Ten nenormálne pomáha pri suchom a dráždivom kašli, a tiež navráti hlas pri ochrnutí hlasiviek (napr. pri laryngitíde). Čaj treba uvariť vždy čerstvý, z čerstvých, alebo sušených kvetov, osladiť medom a musí sa vypiť taký horúci, ako sa len dá zniesť. Po vypití prvej šálky máte naspäť svoj hlas. Kašeľ prechádza do dvoch dní. Podbeľ tiež rozpúšťa hlieny a podporuje vykašliavanie.

Mäta pieporná

Mäta pieporná obsahuje veľa mentolu, je vhodná na liečenie bolesti hrdla, kašľu a tvorby hlienov. Ja mätu užívam pri každej chrípke a angíne a pomáha to. Okrem dýchacích účinkov, pôsobí aj na iné problémy – najmä tráviace. Je možné ju použiť na čaj, alebo ako esenciu. Niekedy si ju ľudia pridávajú aj do sedacieho kúpeľa. Nájdeme ju na lúkach, okrajoch lesov a v blízkosti potokov a bystrín. Kvitne v období jún – september a používame celú jej vňať. Dá sa ľahko pestovať na záhradke.

Šalvia lekárska

Šalvia je starým dobrým bojovníkom pri bolesti hrdla. Je horká, ale nie je jedovatá. Pri bolestiach hrdla uvaríme čaj, ktorým kloktáme. Okrem hrdelných problémov tiež pôsobí blahodarne na trávenie a má antiseptické účinky. Môže sa použiť do varenia ako korenie, jej horkastá chuť stojí za reč. Kvitne v júni až júli, zbierame z nej najmä listy a používame na čaj, výluh, alebo kloktanie.

Repík lekársky

Repík je starým liekom na bolesti hrdla. Rovnako ako šalvia má dezinfekčné účinky a v prípade začínajúcich zápalov pomáha a zažehná ich. Repíkom môžeme kloktať, alebo ho môžeme piť ako čaj. Vtedy pomáha najmä na pečeň, ale aj na hlasivky. Piť repíkový čaj sa všeobecne odporúča ľuďom, čo veľa rozprávajú (rečníci, učitelia,…). Má priaznivé účinky na ochabnuté hlasivky. Repík kvitne od júna do septembra, vyhovujú mu slnečné a suchšie miesta. Zbierame z neho kvety, príp. listy.

Pamajorán obyčajný

Pamajorán je známy najmä v boji s dolnými dýchacími cestami. Všetky zápaly priedušiek, priedušníc, pľúc a ich ochabnutá činnosť sa dá riešiť pomocou tohto čaju. Alebo studeného výluhu. Vysušený pamajorán sa používa ako korene s názvom „Oregano“. Kvitne v letných mesiacoch, užívame z neho listy a kvety. Najviac liečivých látok obsahuje asi dva týždne pred plným rozkvitnutím.

Materina dúška

Materina dúška je fialová krása, ktorá sa vyskytuje najmä v mesiacoch júl – august. Rastie na teplejších a slnečných miestach, najmä na lúkach, aj vo vysokej tráve. Zbierame z nej vňať. Čaj z materinej dúšky má priaznivé účinky na všetky možné zápaly v ľudskom tele. Jej účinky sú oveľa bohatšie, ale tým sa budeme venovať na príslušných miestach. Výborná chuť, odporúčam piť každé ráno namiesto kávy. Ja to tak robím, keďže kávu nepijem.

Rumanček kamilkový

Rumanček, okrem iného, využijeme najmä pri nádche. Uvaríme čaj vo veľkom hrnci s veľkým množstvom bylín, nakloníme sa nad neho, zakryjeme sa dekou a inhalujeme výpary. Zaručene zruší nádchu. Problém je ten, že to potrebujeme vykonávať s vriacim čajom a teda táto procedúra nie je vhodná pre ľudí, ktorí majú zvýšenú telesnú teplotu.

Nabudúce sa pozrieme na zúbok problémom s trávením. Teším sa na vás.

Ešte sa trošku povenujeme niektorý základným veciam, ktoré by mali všetci vedieť, ale istota je guľomet.

Ako iste viete, každá rastlina sa skladá z niekoľkých častí. Ide najmä o koreň, stonku, list, kvet a plod. Každá časť rastliny môže obsahovať iné látky. To znamená asi toľko, že u niektorej rastliny budeme na naše vznešené medicínske účely používať napríklad kvet, u inej plod, u inej koreň.
S veľkým výkričníkom zdôrazňujem, že rovnako to platí v prípade jedovatosti niektorých rastlín. Napríklad taký agát. Jeho jed je relatívne silný, až taký silný, že keď sa koreňmi vylučuje do pôdy, väčšina rastlín v blízkosti agátu zahynie. Agát však nemá jedovaté len korene, ale tiež stonku, listy a plody. Jedinou nejedovatou časťou agáta sú jeho kvety, z ktorých sa jednak robí vzácny agátový med a jednak sa dajú konzumovať, napríklad vyprážané v palacinkovom ceste.
Ako ďalší element si musíme uvedomiť obdobie zberu. Nie všetky rastliny rastú celoročne. Starý dobrý podbeľ napríklad kvitne na skorú jar a potom ho celý rok niet. Preto treba myslieť dopredu a urobiť si zásoby každej rastliny, ktorú máme po ruke.
Tým sme sa dostali k ďalšej veci a tou je konzervácia LR. Väčšinu rastlín vieme usušiť a používať v sušenom stave. Alebo si z nich vyrobiť rôzne iné „lektváre“. Rastliny sušíme vždy v tieni, ideálne na textilnom site s malými dierkami. Treba dbať na vietor, sušené LR majú hmotnosť ako pierko a aj najmenší vánok nám ich môže rozfúkať. Mne sa osvedčilo používanie dvojitého sita. Jedno sito je dole, na ňom sú LR a druhé sito je položené na ňom, čiže vietor neodnesie rastlinu mimo „sitového komplexu“. Na sušenie môžeme tiež použiť klasickú rúru na pečenie. Vtedy LR rozmiestnime na papier na pečenie na plech, vložíme do rúry zapnutej na najnižšiu teplotu a pri otvorených dvierkach sušíme. LR je usušená vtedy, ak sa dá lámať v rukách (nie iba ohýbať). Rastliny možno skladovať v papierovom vrecku, ale vtedy rýchlo naberajú vlhkosť. Ideál je skladovanie v zaváracích pohároch s viečkom na závit.

Spôsoby užívania

Obr.: Čaj z bylinnej zmesi

Čaj: Čaj je samozrejme odvar z LR, ktorý užívame vnútorne. V drvivej väčšine chorôb sa budeme utiekať práve k čajom. Môžeme použiť buď jeden druh LR, alebo ich vyváženú zmes.
Obklad: Ide vlastne tiež o čaj, odvar z LR, lež ho neužívame vnútorne, ale prikladáme na postihnuté miesto. Typické použitie napríklad v prípade kožných chorôb, alebo rôznych povrchových bolesti.
Výluh: Pri niektorých chorobách použijeme výluh. Ten funguje tak, že rastliny sa dajú vyluhovať do studenej vody na 24 hodín, potom sa vyhodia, výluh sa zohreje (ale neprevarí) a užíva sa na sto spôsobov. Rozdiel je ten, že var nezničí žiadnu účinnú látku.
Esencia: Najpopulárnejšia forma liečenia. Rastliny sa naložia do neutrálneho alkoholu (odporúčam vodku nicolausku), nechajú sa dva týždne na svetlom mieste a potom sa užívajú PO KVAPKÁCH. Niečo podobné možno poznáte s horcom, hoci ten sa užíva po štamperlíkoch.
Sedací kúpeľ: Pri pobyte v prírode nám to veľmi nepomôže, ale doma si môžeme s radosťou dopriať kúpeľ v LR. Má rôzne využitie. Od blahodarného vplyvu na hemeroidy, až po údajné zmiernenie príznakov sklerozy multiplex (toto som síce niekde čítal, ale, úprimne, veľmi tomu neverím).
Zápar: Využijeme najmä na choroby dýchacích ciest. Ide opäť vlastne o čaj, teda odvar z LR, ktorý ale inhalujeme nosom a ústami, nepijeme ho.

Nabudúce sa začneme venovať konkrétnym rastlinám. Budeme sa baviť o chorobách dýchacích ciest, tie sú asi najčastejšie.

Každý z nás je niekedy chorý. Ako to funguje v terajšej situácií? Človek dostane nádchu, zbehne do lekárne a za pár drobných si kúpi nejaký sprej, alebo kvapky do nosa. Užíva tri dni a je v pohode. Alebo dostane zápal pľúc, skočí za doktorom, dostane antibiotiká a užíva ich, až kým to celé neprejde. Čo však v prípade, keď lekárne nebudú? Alebo keď budú prázdne, opustené a vyrabované?

Medicína vs Alternatívna medicína

V dnešnej dobe človek ľahko narazí na kadejakých šarlatánov, veštcov, kúzelníkov, hypnotizérov a charizmatických akože kresťanských liečiteľov. Medzi študentami medicíny sa hovorieva, že alternatívna medicína, ktorá funguje a dá sa vedecky odôvodniť, je proste medicína. Je to naozaj tak. My sa tu budeme baviť o liečení pomocou liečivých rastlín, ktoré obsahujú v sebe rôzne látky, na prvý pohľad to pre nás bude možno zložité, ale pritom je to jednoduché ako facka. Budeme teda používať niečo, čomu hovoríme FYTOTERAPIA. Áno, presne tak sa volá využívanie liečivých rastlín na liečenie chorôb, dokonca aj úrazov. Musím pritom podotknúť, že takéto používanie liečivých rastlín, o akom budem hovoriť sa dá úplne vedecky odôvodniť, netreba mu veriť, ale napriek tomu funguje. Nejdeme teda čarovať, ani vyvolávať temné mocnosti, ale ideme vedecky používať to, čo nám poskytuje príroda.

Šarlatanizmus a iné formy antimedicíny

Ak používame alternatívnu medicínu, ale musíme jej veriť (stačí im len VERIŤ a vyliečia vás aj z rakoviny), ide v lepšom prípade o placebo, v horšom prípade o vyššie sily (ak tomu veríte). My teda nemusíme tomu podbeľu veriť, že nás vylieči z kašľa, ale on nás naozaj vylieči. Jeho funkcionalita a vplyv na telo sa dá vedecky odôvodniť. Obsahuje látky, ktoré rozpúšťajú hlien a dezinfikujú sliznice, ale o tom nabudúce.

Medzi ďalšie lacné šarlatanizmy by som zaradil rôzne zaklínacie formulky, zbavovanie prekliatia, viera v liečivé polodrahokamy,… je toho kopec, stačí si vygugliť alternatívnu medicínu. Medzi najpopulárnejšie mimochodom patrí v súčasnej dobe užívanie bielidiel (SAVA) vo veľkých množstvách. „Zodpovedné“ matky ich lejú deťom do jedla, dávajú im ho inhalovať, natierajú pokožku… proste normálnemu človeku sa rozum zastavuje. Toto všetko sú šarlatanizmy a musíme si na nich dať pozor. Alebo nemusíme. Ako vy chcete.

Rastliny, či lieky z lekárne

Nedá mi nespomenúť rozdiel medzi liečením pomocou liečivých rastlín a liečením pomocou tabliet. Účinné látky v obidvoch prípadoch sú rovnaké, alebo podobné. Ten základný rozdiel tkvie v tom, že v tablete sú účinné látky izolované, teda zbavené rôznych nežiaducich prímesy. A navyše sú presne odvážené. Uvediem príklad:

Natrhám si v lese pri cestičke podbele. Okrem účinnej látky, ktorá sa nachádza v podbeli, obsahuje takýto podbeľ aj prímesi. Ak okolo chodievajú auta, obsahuje stopové prvky splodín z výfukov. Ak sú v oblasti kyslé dažde (čo je u nás takmer 100% istota), obsahuje nejaké promile kyseliny uhličitej. A tak ďalej. Naproti tomu, rovnaká látka v tablete je izolovaná, presne nadávkovaná a zbavená všetkých nežiaducich prímesi.

Nevýhodou tabliet oproti liečivým rastlinám (ďalej budem používať skratku LR) je to, že kopec pomocných látok v tabletách je zbytočných a navyše syntetického pôvodu, čo mnohým nevzdelaným jedincom spôsobuje vrásky na čele. Napríklad väčšina tabliet obsahuje protihrudkujúcu látku stearán horečnatý, čo je vlastne soľ kyseliny steárovej (karboxylová kyselina). Či je to dobré, alebo zlé, to si netrúfam posúdiť. Ďalšie látky sú napríklad leštidlá, farbivá a rôzne iné, ktoré dodávajú tabletke „sexy“ vzhľad. Lebo ako prvé potrebujeme, aby tabletka bola sexy, však… 

Prírodný vs syntetický pôvod látky

Obr.: Molekula vitamínu C

Telu je v podstate jedno, či daná látka vznikla prírodným spôsobom, alebo synteticky. Nevie to rozlíšiť. Toto si zapamätajte na večné veky a robte ohľadom toho osvetu, pretože v tejto oblasti sa šíria neustále bludy o tom, ako veľmi je škodlivá kyselina L-askorbová syntetická. Prírodná kyselina L-askorobová, napr. v citróne, už zrazu taká škodlivá nie je. Triviálny názov pre túto látku je vitamín C a vy už viete, koľká bije. Je jedno, či získam vitamín C z multivitamínovej tablety, alebo z citróna. A len tak mimochodom, najviac vitamínu C zo všetkého ovocia a zeleniny u nás obsahujú zemiaky, robili sme na to v škole pokus.

Iný príklad: Pri každom výdychu vylúčim z tela nadbytočný oxid uhličitý – CO₂. Je to presne taký istý oxid uhličitý, aký vylúči telo rastliny, diviak v lese, alebo dieslový motor v kamióne. Jediný rozdiel je v prímesiach. Kým v mojom dychu je CO₂ skoro iba „prímes“ (78% tvorí dusík), v dieslovom dyme sú prímesy olova, železa, hliníka a čo ja viem čoho všetkého. Samotný pôvod látky však telo (a ani nič iné) nevie rozoznať a preto sa netreba báť a silou mocou sa strániť syntetických látok. Ešte nám môžu zachrániť kožuch.
VYHLÁSENIE: Upozorňujem, že nie som lekár, ani zdravotnícky pracovník a moje rady sú čisto informatívne. V žiadnom prípade a za žiadnych okolností si neberiem na zodpovednosť vaše prípadné ujmy na zdraví!!!

Väčšina príručiek pre SHFT situácie a manuálov na prežitie doporučuje pri núdzovom obstarávaní potravy začať rybami. Prečo je jasne. Výdaj energie je minimálny a potencionálny kalorický zisk je viac ako slušný. A čo si budeme vravieť , ryby sú podstatne chutné až výborné pre každého vrátane detí.

Osobne nie som aktívny rybár a ani celkom nerozumiem tomuto fenoménu. Ale chytanie rýb v SHFT situácii sa hodne líši od klasického sedenia s prútom na brehu jazierka a 10 hodinového čakania na ťuknutie do udice. Proste a jednoducho na to nebudete mať čas . Nemôžete si to dovoliť, nehľadiac na osobnú bezpečnosť pri čumení do vody..

Všetky ryby na našom území sú jedlé, niektoré sú pravda chutnejšie ako iné. Ale to predsa neriešime že. Zjeme všetky. Tak sa pozrime na to ako si ich zabezpečiť.

Najlepší návod ako na to nám dáva legislatíva Trestného zákona a Disciplinárny poriadok rybárskeho zväzu. Proste to čo je zakázané , je to to najúčinnejšie. Pri športovom chytaní rýb to logiku má, ale pre nás je to slušný návod ako na to. Treba si ale uvedomiť že sa tu v normálnej situácii bavíme o prečine pytliactva podľa § 310 Trestného zákona č.300/2005 Z.z. v základnej trestnej sadzbe odňatím slobody 6 mesiacom až 4 roky, čo nie je žiadna srande,že.

1., Granát, alebo nejaká výbušnina vo vode. Все ясно, зачем буквы.

2., Elektrický prúd do vody. Detto.

3., Lov v noci s použitím svetla.

4., Akékoľvek stále zariadenie na lov.

Tu sa trošku zastavím, lebo toto je považujem za ideál pre Stalkera. Nastavíme zariadenia a ráno prídeme pozbierať čím nás bohovia obdarovali.

Stream linky:
Krížom cez potok natiahneme lano a z paracordu nadviažeme háčiky. Do rôznych hĺbok. Natiahneme tieto linky na 3-4 rôzne miesta .

Pasca z PET fľašky.

Minimálne rybky na návnadu, v prípade nutnosti samozrejme požerieme. Dovnútra hodíme nejakú návnadu, malý hmyz či drobné zvyšky.
Fľašku poukladáme do plytkej vody a zaťažíme kameňmi. Kamene dajte do vnútra z návnadou.

5., Vypustenie rybníka. To je trošku od veci, ale môže sa hodiť. Nezabudajte na to.

6., Návnada by mala byť s prirodzeného okolia vody. Má to logiku že, ideálna je živá.

7., Keď už loviť udicou, použijeme viac háčikov a žíve rybky alebo červy ako návnadu.

8., Lov harpúnou

Všetky tieto spôsoby sú v podstate zakázané, takže si to uvedomte.  

Permakultúra vytvára a udržuje poľnohospodársky produktívne ekosystémy, ktoré majú rozmanitosť, stabilitu a odolnosť prírodných ekosystémov. Cieľom je dosiahnuť harmonické spojenie krajiny a ľudí poskytujúce im potraviny, energiu, bývanie a ďalšie materiálne a nemateriálne potreby udržateľnou cestou.

Ukážeme si krásny príklad permakultúry od Seppa Holzera.

Hugelkultur sú vyvýšené záhony , nevyžadujúci hnojenie ani zálievku . Základom záhonu je navŕšená hromada práchnivejúceho dreva , ktoré sa stará dlhodobo o výživu rastlín .
Medzi záhonmi sa vytvorí mikroklíma , ktorá chráni rastliny pred vetrom. Vyvýšený záhon lepšie využíva pohyb slnka po oblohe v priebehu dňa. Vysadená plocha sa tiež zväčší. Samozrejme, môžeme spraviť aj variantu zarovanania, v tom prípade je drevo zakopané.
V prvých rokoch po založení záhonu sa vďaka procesu tlenia dreva a vznikajúcemu teplu predlžuje vegetačné obdobie rastlín.
Tlejúce podložia zachováva vlhkosť . Podľa niektorých pestovateľov udržuje systém toľko vody , že by bol vhodný aj pre najsuchšie oblasti.

Pre drevené podložia sú doporučované jablone , jelša , topole , vŕby alebo brezy , neodporúčajú sa čerešne , agáty , orechy . Proste treba použiť drevo ktoré ľahko hnije. A ideálne je už mierne nahnilé drevo. Záhony sa odporúčajú vyššie , čím vyšší je záhon , tým menej je nutné zalievať ( od druhého roka od založenia záhona ). Založený záhon , ktorý nevyžaduje zálievku , by mal byť až 2 metre vysoký . Záhon sa bude v priebehu rokov procesom tlenia podkladového materiálu znižovať . Kľudne môžete začať v malom, ale čím väčší je záhon tým lepšie.

1.Založenie

2., Po prvom roku

3., Druhý rok.

4., Po pár rokoch

Vlastný fungujúci ekosystem, rodiaci úrodu bez námahy.

Pri správnej kombinácii permakultúrnych a polykulturných technik Vám nakoniec za par rokov ostane na záhradke len dve veci na prácu. Na jar všetko čo sa nesemenilo samo/alebo sme všetko zožrali a nenechali nič dozrieť na semeno :-)/ zasadiť a druha vec je zbierať čo sa urodí. A to zber úrody. Polykultúra je veľa muziky za málo peňazí (veľa zeleniny za málo vynaloženej námahy). Odporúčam ju všetkým flegmatikom a ľuďom nad vecou. Nie je to pre poriadkumilovný záhradníkov / ktorí potrebujú riadky a jasný prehľad, čo kde rastie. /

Ak si pamätáte na náš starší článoček o Troch indiánských sestrách Survival zone, tak ano presne toto je polykultúra. Na polykultúre je krásne vidieť, ako fungujú prírodné väzby: mikroklíma, sukcesia, dobrý sused – rýchlosť rastu a vitalita rastlín predbehne tie pestované zo sadby alebo vysievania do jednotlivých monokultúrnych riadkov. Prečítajte si knihu Záhrada k zahryznutiu od Seppa Holzera. Je to zaujímave.

Ono sa vraví, že tupý nôž je ako tupý človek. Obaja sú zbytoční. Dnes má človek viacero možností, na akom náradí bude brúsiť svoj nôž. Od drahých japonských vodných kameňov, cez keramické, diamantové (DC3/DC4), až po rôzne špeciálne brúsky.

Nabrúsiť nôž však nemusí byť len záležitosťou drahého vybavenia. Ak nemáte peniaze, čo je úplne normálne u začínajúcich stalkerov, existuje jedno celkom lacné a veľmi efektívne riešenie a tým sú brúsne doštičky.

Ich výroba je úplne jednoduchá, potrebujete hladkú rovnú dosku, najlepšie vyhobľovanú, kobercovú pásku, rôzne brúsne papiere, alebo ak chcete šmirgle a trochu lepidla (postačí aj obyčajné biele lepidlo na papier).

Jedinou nevýhodou týchto doštičiek je ich kratšia životnosť. No nieje žiadny problém vymeniť opotrebovaný pás za nový a pritom z jedného listu brúsneho papiera, ktorý stojí pár centov, si ich viete vystrihnúť 7-8 v závislosti od toho, akú veľkosť doštičky máte. Dovolím si tvrdiť, že pri správnom postupe je možné pomocou takýchto obyčajných doštičiek nabrúsiť nôž rovnako dobre, ako na drahých kameňoch.

Na tento účel sú najvhodnejšie tzv. vodné šmirgle týchto zrnitostí. Rozdelil som ich približne do troch tried:

• 240  – drsný

• 320  – drsný

• 400  – jemný

• 600  – jemný

• 800  – jemný

• 1200  – honovací

• 2000  – honovací

Drsné  – slúžia na odstránenie veľkého množstva ocele pri malom počte ťahov. Zanechávajú veľmi drsný povrch čepele. Ak by ste po brúsení na tomto type šmirgľov vložili nôž pod mikroskop uvidíte, že ostrie je zubaté ako pílka. Používajú sa vtedy, ak je nôž veľmi tupý. Následne je potrebné prejsť na jemnejší až najjemnejší šmirgeľ. Ak nôž nieje výrazne zatupený, nieje potrebné brúsiť na drsnom šmirgli.

Jemné  – zanechávajú jemnejší povrch, odstraňujú málo ocele a je potrebné robiť na nich viac ťahov. Pri bežnom brúsení začíname práve na niektorom z jemných šmirgľov. Po opakovanom používaní sa ich z nich stávajú šmirgle honovacieho typu.

Honovacie  – sú najjemnejšie, používajú sa ako posledné, dodajú ostriu vyleštený vzhľad a zanechajú povrch najhladší. Taktiež zanechajú najkompaktnejšie ostrie. Na tomto type šmirgľov je potrebné urobiť najviac ťahov.

VÝROBA BRÚSNEJ DOŠTIČKY:
Doštička by mala byť široká ako kobercová páska približne 5cm a hrubá 1cm. Jej dĺžka môže byť rôzna, podľa vášho vkusu, ja zvyknem robiť od 15 do 20cm. Doska musí byť úplne rovná a hladká. Akékoľvek nerovnosti na doske porušia pravidelnosť výbrusu. Je možné použiť aj opracovanú tabličku skla, kde je zaručená tá najdokonalejšia rovnosť povrchu.

Na doštičku nalepte kobercovú pásku ako podklad. Má význam hlavne pri výmene šmirgľa. Ak by ste nalepili šmirgeľ na priamo na doštičku, tak neskôr budete mať problém dať ho dole a povrch dosky ostane hrboľatý, poznačený od lepidla.

Starými nožnicami vystrihnite pás brúsneho papiera rovnakého rozmeru ako je doska. Naneste naň tenkú vrstvu lepidla a prilepte ho na doštičku. Prilepením rôzne drsných šmirgľov na obe strany dostanete kombinovanú brúsnu doštičku. Na jednej strane môžete použiť napríklad 400 a na druhej 800, alebo 600 a 1200 atď. Výhodou obojstrannej brúsnej doštičky je navyše to, že keď si ju položíte napríklad na peň, tak vám počas brúsenia bude pekne stáť na mieste.

POSTUP PRI BRÚSENÍ
Tu si najprv treba uvedomiť, že existujú rôzne typy výbrusov na nožoch a každý si vyžaduje iný spôsob brúsenia. Takže pred brúsením odporúčam oboznámiť sa s druhmi výbrusov, určiť aký máte na svojom noži a na základe toho aplikovať príslušnú metódu brúsenia. Napríklad nôž, ktorý používam v tomto návode (Mora 511), má škandinávsky výbrus a brúsi sa spôsobom aký budem opisovať nižšie. To však neznamená, že rovnakým spôsobom môžete brúsiť aj nôž s konvexným výbrusom.

Ďalšou vecou o ktorej sa treba zmieniť je či treba doštičky pred brúsením namáčať ako väčšinu brúsnych kameňov, alebo nie. Síce je pri výrobe týchto brúsnych doštičiek použitý vodný šmirgeľ, neznamená to že sa musia striktne používať navlhčené aj keď samozrejme voda pomáha vyplavovať preč zbrusované častice ocele. No pokojne môžu byť používané aj na sucho, brúsny účinok sa prakticky nezmení, len po určitom čase je vhodné buď povrch šmirgľa prepláchnuť vodou a vyčistiť, alebo ho jednoducho vymeniť za nový.

Tip: Nikdy nepoužívajte stolové krúžkové rýchlobrúsky, tie do ktorých položíte nôž a beháte dopredu-dozadu. V tomto si akurát tak zruinujete ostrie.

Položte nôž lícom na začiatok brúsnej doštičky.

Čepeľ nakloňte tak, aby sa celá plocha výbrusu dotýkala brúsnej plochy.

Ťaháte proti ostriu. Počas ťahu dole odďaľujete ruku aj mierne do strany, aby ste nabrúsili celú dĺžku ostria. Nesnažte sa tlačiť na dostičku, radšej používajte ľahké ťahy a viac opakovaní.

Pri špičke treba nôž jemne nadvihnúť, aby celá špička prišla pekne do kontaktu s brúsnou plochou.

Toto isté opakujete po prevrátení noža na druhú stranu, pamätajte, vždy ťaháte proti ostriu. Je potrebné, aby ste dodržali rovnaký počet ťahov na oboch stranách výbrusu. V prípade častého porušovania tejto zásady si postupom času vytvoríte nepravidelný výbrus, čo je nežiaduce.

Je nezmysel snažiť sa určiť nejaký konkrétny počet opakovaní, potrebných na nabrúsenie noža, pretože to závisí od stupňa zatupenia. No platí zásada trojnásobného zvyšovania počtu ťahov pri postupe z drsného na jemnejšie šmirgle. Príklad: Ak na drsnom šmirgli urobíte dajme tomu 10 ťahov (5 na jednej a 5 na druhej strane) na jemnom musíte urobiť 30 ťahov a na honovacom 90, aby ste dosiahli zrkadlový finiš a perfektnú ostrosť.

Skúškou správnosti, či ste správne nabrúsili nôž je jednoduchý očný test, pri ktorom nasmerujete čepeľ vodorovne ostrím nahor a pozriete sa zvrchu na ostrie. Ak na ostrí vidíte miesta, v ktorých sa odrážajú slnečné lúče, musíte sa vrátiť k šmirgľom a proces brúsenia zopakovať. Ak je ostrie bez odrazu, môžete pristúpiť k obťahovaniu noža .

Obťahovanie  je rovnako dôležité ako samotné brúsenie. Obťahovanie odstráni takzvanú “ihlu”, ktorá sa vytvorí na ostrí počas brúsenia na šmirgľoch, alebo kameňoch. Sú to vlastne častice ocele, ktoré sú stále pripojené a balancujú na ostrí. Obťahovaním sa zároveň na úplnom konci ostria vytvorí mikroskopická konvex fazetka a dokonale zahladí aj tie najmenšie nerovnosti.

Tip: Pravidelné (časté) obťahovanie noža po každej činnosti podstatne predlžuje životnosť ostria bez potreby siahnuť po brúsnych šmirgľoch/kameňoch.

Ako obťahovadlo je najlepší remeň z kvalitnej kože. Dobre poslúži aj starý ČSĽA opasok s prackou. Je možné použiť iba opasok samotný, no ak naň nanesiete brúsnu pastu, podstatne znásobíte účinnosť obťahovania.

Nanášanie pasty.

Obťahovanie sa robí opačným spôsobom než brúsenie, tzn. nôž ťaháme po opasku smerom po ostrí. Ťahy musia byť robené striedavo na jednu a druhú stranu čepele. Môžete si opasok položiť napríklad na kraj stola, alebo ak ste v lese, koniec opaska upevníte o vetvu stromu, jednou rukou ho našpanujete a druhou obťahujete. Obťahovanie si vyžaduje najvyšší počet opakovaní. Urobte 100, pokojne aj 200 ťahov a váš nôž bude ostrý ako britva.

Ak si želáte odstrániť patinu z povrchu čepele, tak najlepší výsledok dosiahnete pomocou elektrickej kotúčovej brúsky a filcového kotúča s nanesenou pastou. No v prípade, že toto náradie nemáte, je možné vyleštiť čepeľ aj ručne. Naneste brúsnu pastu na kúsok rifľoviny a ručne preleštite. Pozor však na prsty, ostrie je veľmi blízko a stačí jeden nepozorný ťah!

Výsledkom je vysoká ostrosť. Môžete si pokojne oholiť predlaktie ruky, no myslím že oveľa “normálnejším” dôkazom je schopnosť noža bez problémov nakrájať papier.

Takáto brúsna doštička je vynikajúca vec do batohu na brúsenie v lese. Je ľahučká, spratná (hodíte ju do batohu a ani neviete, že ju máte, kdežto nosiť kameň…), v prípade zašpinenia je umývateľná, nevadí jej vlhkosť, dokonca ju v pohode môžete nechať na daždi, nemusí vás trápiť ak ju náhodou stratíte. V kombinácii s opaskom, ktorý s podstate nosíte stále so sebou, viete svoj nôž dostať do perfektného stavu kedykoľvek. Je vhodná pre začiatočníkov, aby si osvojili zručnosti brúsenia predtým, než sa rozhodnú prejsť na nejaké kvalitnejšie kamene. No nieje to pravidlo, ja tiež vlastním aj kvalitné kamene a pritom veľmi rád používam túto alternatívu hlavne na potulkách.

Z laskavým zvolenim http://skwbushcraft.wordpress.com

Mechanický pohyb, vďaka ktorému prebieha trenie medzi vrtákom a doskou je vytváraný rotovaním dlhého rovného vrtáka medzi dlaňami. Rukami však nedokážete vyvinúť takú rýchlosť ako pomocou luku a preto musia byť komponenty zostavy prispôsobené veľkosťou i tvarom. Po kondičnej stránke je takéto vŕtanie náročnejšie než ohnivý luk a nesie so sebou niektoré negatíva. Zo začiatku sa vám budú na dlaniach tvoriť nepríjemné pľuzgiere, až kým si každodenným tréningom nevybudujete pevnú zhrubnutú kožu. Ak neskôr prestanete pravidelne trénovať, stačí trojtýždňová prestávka, vaše ruky znova zmäknú a ste naspäť v “období pľuzgierov”. Pre domorodých obyvateľov púští a stepí, ktorí vykonávajú túto činnosť na dennom poriadku, je založenie ohňa týmto spôsobom ako pre nás škrtnutie zápalkou.

Chcel by som najprv vyvrátiť istú mylnú predstavu. Niektorí ľudia sa domnievajú, že ručný vrták je vhodná voľba v situácii o prežitie, pretože si nevyžaduje použitie povrazu. No v núdzovej situácii je len malá pravdepodobnosť nájdenia materiálov, ktoré sú na túto techniku vhodné. Preto je z môjho pohľadu v našej oblasti najmenej vhodným spôsobom na núdzové založenie ohňa. Ja by som v núdzi volil radšej ohnivý luk, pretože s ním mám lepšie možnosti, čo sa týka nájdenia vhodného dreva a má omnoho väčší potenciál. Ručný vrták je chúlostivejšia metóda, tu proste drevo musí byť suché, set zhotovený perfektne a vaša technika vŕtania vycibrená. Ďalším problémom je fakt, že pokiaľ neovládate špeciálnu techniku vŕtania (plávajúce ruky), tak musíte nájsť dlhý a rovný vrták aby ste rukami dosiahli potrebné trenie. No a uznajte sami aká je šanca, že práve vtedy, keď potrebujete založiť oheň, natrafíte na krásne rovný a dlhý vrták? Oveľa menšia než šanca nájsť mŕtvy konár topoľa, z ktorého vyrobíte zostavu na ohnivý luk. Možno si kladiete otázku, že čo ak nebudem mať povraz aby som mohol použiť luk? Moderný človek má nejaký povraz pri sebe prakticky stále, to by sa musel ocitnúť v strede divočiny úplne nahý. Vždy mám so sebou napríklad šnúrky v topánkach, alebo môžem z oblečenia vyrezať niekoľko dlhých pásov a zapliesť ich do núdzového povrazu.

Nachvíľu sa ešte pristavím pri spomenutej technike plávajúcich rúk, pretože viacerí z vás pravdepodobne nebudú vedieť čo to je. Plávajúce ruky(floating hands) sú pokročilá technika ručného vŕtania, pri ktorej je možné používať aj veľmi krátky vrták. Dlaňami robíte počas vŕtania špecifické pohyby, vďaka ktorým ostávajú vaše ruky stále v jednej výškovej úrovni a zároveň vytvárate tlak na dosku. Toto si však vyžaduje vysokú zručnosť a veľmi veľa tréningu. S touto technikou sa šance na úspešné použitie ručného vŕtania v núdzovej situácii zvyšujú, pretože je jednoduchšie nájsť krátky vrták než dlhý a úplne rovný. V tomto článku by som sa ale rád venoval len štandardnej metóde s dlhým vrtákom, pretože ju považujem za základ, bez ktorého pri snahe naučiť sa hneď práve túto pokročilejšiu techniku častokrát dochádza k niektorým nesprávnym návykom pri vŕtaní. O plávajúcich rukách budem určite písať v niektorom z mojich budúcich článkov, no považoval som za potrebné priblížiť to aspoň okrajovo.

Takže ešte raz pripomínam, je dôležité si uvedomiť, že tradičný ručný vrták sa vyrába vopred, aby slúžil majiteľovi ako permanentný nástroj na založenie ohňa počas jeho potuliek prírodou. Zálesák si cielene počas svojich ciest vyhliadne tie najkvalitnejšie materiály, neskôr ich doma vysuší a pripraví si z nich set, ktorý bude nosiť so sebou. Možno sa to nezdá, ale v skúsených rukách tvorí dobre zhotovený set ručného vrtáka práve tak efektívny a rýchly nástroj na založenie ohňa, ako krabička zápaliek.

Divozel a doska z topoľa.

1.) VÝBER DREVA

Výber správneho druhu dreva je tu nesmierne dôležitý a preto mu venujem najviac priestoru. Mohlo by sa zdať, že vhodné materiály na túto techniku sa dajú nájsť len v rôznych suchých púštnych oblastiach. No v skutočnosti aj u nás existujú rastliny, ktoré svojou zdrevnatenou stonkou/byľou poskytujú vynikajúce ručné vrtáky. Typickým príkladom takejto rastliny u nás je divozel. Nízka hustota drevnej hmoty v jeho zdrevnatenej stonke umožňuje ľahšie vznietenie vyvŕtaného prachu a tým vlastne vytvorenie uhlíka, bez potreby takej hrubej sily, akú poskytuje ohnivý luk. Dokonca je možné u nás natrafiť aj na cudzokrajné rastliny, ktoré vo svojej domovine používali tamojší pôvodní obyvatelia na zakladanie ohňa trením. Takouto rastlinou je napríklad juka, ktorá sa často pestuje aj u nás ako okrasná rastlina v parkoch a záhradách, a je vynikajúcim materiálom na vyhotovenie trecej zostavy.

OHNIVÁ DOSKA:
Na oheň trením je najvhodnejšie používať oba diely (vrták a dosku) z rovnakého druhu dreva, aby z oboch dielov medzi ktorými prebieha trenie, ubúdala drevná hmota rovnomerne a formovala uhlík. Pri ručnom vrtáku je to však vo viacerých prípadoch nemožné, keďže vrták musí byť tenký a dlhý, je problém z rovnakého materiálu vyrobiť aj dosku, pretože tá musí byť širšia. Jedine niektoré druhy umožňujú výrobu celého setu z rovnakého dreva (juka). Tam kde to nie je možné, musí byť doska zhotovená z iného vhodného dreva. Najlepšou voľbou sú mäkké listnaté dreviny. Ihličnaté dreviny ako jedľa, smrek sú kvôli zvýšenému obsahu živice nevhodné na ohnivú dosku, no paradoxne jeden ihličnan funguje výborne a je ním tuja. U nás sa veľmi často pestuje tuja západná ako okrasná drevina v parkoch, na dvoroch rodinných domov, či na cintorínoch. Pochádza z Ameriky, kde pôvodní obyvatelia často používali jej drevo na založenie ohňa trením. Je to výborné drevo na výrobu ohnivej dostičky. Toto sú druhy, ktoré používam najčastejšie, sú hojné (snáď s výnimkou tej tuje) a z môjho pohľadu najideálnejšie na výrobu dosky:

lipa malolistá (Tilia cordata)
topoľ čierny (Populus nigra)
vŕba biela (Salix alba)
jelša lepkavá (Alnus glutinosa)
tuja západná (Thuja occidentalis)
(Pozn.: Platí, že rovnako fungujú aj ostatné druhy v spoločnom rode, napríklad lipa veľkolistá, alebo vŕba rakytová, topoľ biely atď.)

Takou zaujímavosťou je výroba ohnivých doštičiek z dreva popínavých rastlín.
Brečtan popínavý (Hedera helix) sa s obľubou ovíja okolo svojho hostiteľa aby sa dostal k slnku, no tým “hostiteľom” nemusí byť vždy len strom, ľudia ho radi používajú aj ako ozdobu záhradných múrov a podobne. Po celom povrchu liany sa nachádzajú priliepavé korienky, ktorými sa pevne prichytí na akýkoľvek drsný povrch. Je to vždyzelená rastlina a tak ju ľahko spozorujete hlavne na jeseň a v zime. Drevo je mäkké a teda vhodné na ohnivú dosku. Pri získavaní materiálu sa snažte pokiaľ je to možné odrezať len nejaký bočný výhonok, čím nezabijete celú rastlinu. V dobrých podmienkach dokáže brečtan narásť aj do takýchto rozmerov.

Plamienok plotný (Clematis vitalba) je tiež popínavá rastlina, ktorej drevo je možné použiť ako ohnivú dosku. Je to pomerne tvrdé drevo, ktoré však má veľmi dobré trecie vlastnosti ak ho použijete v kombinácii s bazovým vrtákom. Plamienok sa veľmi často vyskytuje popri cestách, ovinutý na stromoch a kroch, hojný je aj v mestách, kde sa s obľubou šplhá po rôznych plotoch, či starých budovách. Dá jednoducho identifikovať podľa pápernatých semien, ľudovo zvaných “fúzy” a charakteristickej odlupčivej kôry. Vysušené drevo má žltú farbu a výraznú pórovitosť. K ostatným uvádzaným druhom vrtákov však plamienok nedoporučujem.

VRTÁK:
Tu je môj rebríček rastlín vhodných na výrobu ručného vrtáka, začínajúc najlepšími materiálmi. Stred rebríčka je približne rovnocenný a na koniec som zaradil druhy, s ktorými je založenie ohňa ručným vŕtaním náročnejšie. Uvádzam názvy najčastejšie sa vyskytujúcich druhov, no aj tu platí, že v drvivej väčšine prípadov majú rovnaké trecie vlastnosti aj ostatné (podobné) druhy v spoločnom rode, napríklad rovnako dobre ako divozel malokvetý funguje aj divozel veľkokvetý. Taktiež prakticky všetky druhy vo veľkej rodine júk, ktorých byľ drevnatie, sú vynikajúce na oheň trením.

Juka vláknitá (Yucca filamentosa)
Divozel malokvetý (Verbascum thapsus)
Pálka širokolistá (Typha latifolia)
Turanec kanadský (Conyza canadensis)
Zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis)
Palina obyčajná (Artemisia vulgaris)
Baza čierna (Sambucus nigra)

Juka vláknitá (Yucca filamentosa) pochádza z Ameriky a u nás sa pestuje ako okrasná rastlina v parkoch a záhradách. Môžete si ju vypestovať aj doma na dvore rovnako ako ja. Je to ten najlepší materiál, aký som kedy vyskúšal na oheň trením. Ak nájdete vhodnú byľ, tak z nej viete zhotoviť set, ktorý jednoducho nemá konkurenciu. V dolnej časti musí byť dostatočne hrubá, aby mohla byť použitá na dosku a horná časť musí byť rovná a dlhá, aby sa dala použiť na výrobu vrtáka. Často sú stonky juky pokrivené a tým pádom nevhodné na vrták. Tomuto sa dá predísť ak kvety ešte pred rozkvitnutím odrežete preč. Plne rozkvitnuté obsahujú množstvo vody a veľká váha v hornej časti rastliny spôsobuje jej prehýnanie. Stonky odrezávam niekedy na konci leta, keď sú z väčšej časti prirodzene vysušené.

Divozel malokvetý (Verbascum thapsus) rastie prirodzene v našej prírode, obľubuje hlavne slnečné okraje lesov a presvetlené rúbaniská, veľmi často sa vyskytuje aj popri cestách, či železničných tratiach. Je to dvojročná rastlina, počas druhého roku života nasadzuje dlhú byľ, kvitne žltým kvetom. Najlepšie obdobie na zber je neskoro na prelome jesene a zimy, kedy sú už byle dozreté a odumreté, stačí ich odrezať, očistiť a vziať domov úplne vysušiť. Čistenie suchej byle je dosť “svrbivá” záležitosť, pretože jemný prach z chĺpkov ktoré pokrývajú listy aj byľ spôsobuje nepríjemný pichľavý pocit na spotenej pokožke.
Musíte nájsť byľ v dobrom stave, vyhýbajte sa starším niekoľkoročným jedincom, ktoré sú oslabené a zvetrané počasím. Divozel je vrták s vynikajúcimi trecími vlastnosťami, ja veľmi rád používam hlavne kombináciu divozel na lipe.

Pálka širokolistá (Typha latifolia) je trochu zvláštny typ vrtáka, je to omnoho mäkkší a krehkejší materiál než napríklad divozel. Preto si vyžaduje aj trochu odlišnú techniku vŕtania, treba menej tlačiť na dosku a vŕtať čo najrýchlejšie. Pálka rastie v blízkosti vody, najčastejšie pri potokoch a na okraji rybníkov. Príprava vrtákov z pálky je tiež trošku odlišná, nemôžete ju zbierať ako divozel, suché byle nájdené pri rybníku niekedy počas zimy sú vo väčšine prípadov krehké, lámavé a nekvalitné. Najlepšie sú čerstvé zelené byle odrezané niekedy na konci leta (od augusta do polovice septembra), keď sú veľké a silné. Ako vrták je vhodný úsek byle približne od stredu až po spodnú časť tesne nad zemou/bahnom. Vrchná časť je príliž tenká a nepoužiteľná. Olúpaním listov sa dostanete k jadru, ktoré by malo byť hrubé aspoň ako ukazovák. Olúpané byle doma vysušte a získate pevný a kvalitný vrták. Bezpochyby najlepšie funguje na doske z topoľa a vŕby. Je nevhodná na použitie s tvrdšou ohnivou doskou.

Turanec kanadský (Conyza canadensis) je invázna rastlina pôvodom zo Severnej Ameriky, kde ho s obľubou využívajú na hand drill. Rastie na neúrodných a na živiny chudobných stanovištiach. Má rád suché, piesočnato-hlinité pôdy, veľmi často rastie na okrajoch polí, alebo priamo na neobrábaných poliach. Ak sa vám podarí nájsť dostatočne veľký kus, je výborný na výrobu vrtáka. Nepostrehol som nejaké výrazné rozdiely pri použití odlišných dosiek, vždy fungoval uspokojivo.

Zlatobyľ kanadská (Solidago canadensis) pochádza tiež zo Severnej Ameriky a je považovaná za inváznu rastlinu, pretože ľahko osídľuje nevyužité plochy, expanduje a pomaly vytláča naše pôvodné druhy. V súčasnosti môžete vidieť žlté lány tejto rastliny prakticky všade na okrajoch miest, pri cestách. Z byle je veľmi dobrý vrták, no ako vždy treba nájsť dostatočne hrubý a rovný kus. Najlepšie sú do fialova sfarbené byle starších rastlín.

Palina obyčajná (Artemisia vulgaris). Je dosť rozšírená, najčastejšie ju môžete nájsť na okrajoch polí, poľných ciest, v járkoch. V ľudovom liečiteľstve je to známa liečivá rastlina. Jej horkosť (síce o niečo miernejšia než u paliny pravej) ju predurčuje na odstraňovanie najrôznejších tráviacich problémov, vrátane problémov žlčníkových. Vďaka tmavému vzhľadu byle sa jej tiež hovorí černobyľ. Dosť sa podobá na divozel, no jeho kvality nedosahuje. Asi jedinou výhodou paliny je jej dostupnosť, často môžete natrafiť na pekne rovné a dostatočne hrubé byle, z ktorých sa dá pohodlne vyrobiť ručný vrták. Počas používania tohto vrtáka som nebol príliž nadšený jeho výkonom. Síce som uhlíky vytvoril, no nebolo to už s takou ľahkosťou ako napríklad s divozelom. Myslím si, že nemám dôvod palinu používať, ak sú k dispozícii kvalitnejšie vrtáky.

Baza čierna (Sambucus nigra) je veľmi známa drevina/ker. Rastie na okrajoch polí, lesíkov, v remízkach, pri potokoch a podobne. Je známa svojimi kvetmi, ktoré sa používajú na výrobu skvelého sirupu. Taktiež sú pre ňu charakteristické dlhé rovné výhonky, z ktorých sa dajú vyrezávať píšťalky. Pomocou týchto prútov sa však dá založiť aj oheň trením. Najlepšie je vyhliadnuť si ker bazy ktorý je zatienený hustým porastom. V dôsledku toho sa mladé výhonky snažia dostať k svetlu a tak rastú priamo nahor, čím vzniknú parádne vrtáky. Treba ich odrezať čerstvé, a doma ich úplne vysušiť a následne očistiť od kôry. Čím má bazový vrták hrubšiu stenu a menej dužiny tým lepšie. Výhodou pri baze je to, že ak aj vrták nieje úplne rovný, kým je zelený, môžete ho nahrievať nad ohňom a pohodlne vyrovnať. Nesnažte sa používať priamo suché odumreté konáre, tie sú vo väčšine prípadov “preskočené” hnilobou a nefungujú. Bazový vrták funguje dobre na vŕbe a topoli, ale najlepšie sa mi osvedčila kombinácia baza na plamienku. Tu však musím podotknúť, že baza je v podstate najtvrdší materiál zo všetkých opisovaných vrtákov a tak je celkovo vŕtanie náročnejšie a vaše ruky dostanú viac zabrať.

Aj keď som ju v zozname neuvádzal, predsa len sa zmienim aj o lieske obyčajnej (Corylus avellana). Túto drevinu tiež pozná snáď každý. Mladé výhonky sú častokrát dlhé a krásne rovné, majú ideálny tvar na vrták. No lieska nieje najvhodnejší druh dreva pre túto metódu. Na ohnivý luk je naopak výborná. Pre vŕtanie rukami by som ju používal iba v prípade, že by som naozaj nemal možnosť nájsť si niečo lepšie. Na vytvorenie uhlíka vynaložíte veľmi veľké úsilie. Ak máte radi výzvy a rozhodnete sa používať liesku ako ručný vrták, doporučujem brečtan ako ohnivú dosku. V kombinácii s brečtanom funguje, podarilo sa mi urobiť uhlík niekoľko krát, no absolútne sa to nedá porovnať napríklad s divozelom, je to niekoľkonásobne náročnejšie. Podobne ako liesku môžete ešte použiť napríklad aj rovný prút z vŕby.

KOMBINÁCIE:
Pre lepší prehľad som vytvoril tabuľku kombinácií. Fungujú v podstate všetky druhy vrtákov a ohnivých dosiek ktoré uvádzam. Niektoré z nich však nemá význam navzájom kombinovať z dôvodu veľkého rozdielu tvrdosti vrtáka a dosky (napríklad juka/plamienok alebo pálka/plamienok). U jednotlivých vrtákov sú rozdiely pri použití odlišných dosiek len minimálne. V tabuľke som použil 3 stupne obtiažnosti: 1-najjednoduchší, 2-stredne náročný, 3- náročný. Tu však treba dodať, že určite nie každý môže mať rovnaké pocity z použitia toho ktorého vrtáka. Môže sa stať, že vrták ktorý ja považujem za najlepší, nemusí niekomu inému vyhovovať a naopak. Výsledok závisí od rôznych faktorov ako fyzická kondícia jedinca, precíznosť samotnej techniky vŕtania, poveternostné podmienky a iné.

ZAUJÍMAVOSŤ:
Niektoré vrtáky umožňujú získať uhlík aj bez vyrezania štandardného výrezu v tvare V. Pri vŕtaní bez výrezu sa čierny prach hromadí po obvode trecej jamky. Vo výnimočných prípadoch začne takto nazhromaždený prach tlieť, no oveľa častejšie sa uhlík objaví práve na konci vrtáka. Najmä pri materiáloch ako juka, pálka, alebo divozel . Toto sa nazýva vrtákový uhlík (Spindle ember). Pri takejto metóde musíte uhlík vyšpárať špičkou noža, alebo ak je už príliž rozrastený, tak odrezať celý žhavý koniec, vložiť ho do hniezda a rozfúkať na plameň. Prípadne od neho môžete pripáliť nejaký predlžovač uhlíka, ktorý bude tlieť (amadou, čaga, atď.) a ten následne použiť na rozfúkanie hniezda.

2.) PARAMETRE ZOSTAVY:

VRTÁK
Pri vyhľadávaní vrtákov sa zamerajte na tie najkrajšie, najrovnejšie a najdlhšie kusy. Z rastlinnej byle vyberte úsek, ktorý spĺňa potrebné dĺžkové a hrúbkové parametre. Povrch vrtáka dôkladne obrúste chrbtom noža a následne brúsnym papierom. Akékoľvek výraznejšie nerovnosti a výstupky vám budú znepríjemňovať vŕtanie a spôsobovať pľuzgiere na dlaniach. Musíte byť vyberaví, pretože len dobre zhotovený set vám zaručí úspech pri zakladaní ohňa.
Ako som už niekoľkokrát spomínal, štandardne sa používa dlhý, rovný vrták. Dôvodom je fakt, že počas vŕtania musíte zároveň vyvíjať tlak na dosku a ruky sa tým pádom prirodzene posúvajú po vrtáku zhora nadol. Pri krátkom vrtáku by to nebolo možné, jedine s použitím spomínanej techniky plávajúce ruky. Jedinou nevýhodou dlhého vrtáka je jeho zlá zbaliteľnosť v batohu.
Dĺžka vrtáka by sa mala pohybovať od 45 do 70cm, záleží to od vašich osobných preferencií. Pamätajte, na dlhšom vrtáku môžete dosiahnuť viac otáčok bez zastavenia, kým vaše ruky dosiahnu spodnú hranicu, kedy musia zastaviť a presunúť sa znovu nahor. No pri veľmi dlhom vrtáku má vrchný koniec počas vŕtania tendenciu šibať dookola a vtedy nad ním strácate kontrolu. Príliž krátky vrták a stratíte ten luxus veľkého počtu otáčok, budete musieť častejšie presúvať ruky na vrch.
Priemer vrtákov používam od 1 do 1.5cm (dolná hrubšia časť vrtáka). Príliž tenký vrták sa pod tlakom rúk na dosku prehýna a to je nežiaduci jav. Taktiež ak použijete tenší vrták, vaše dlane sa budú o seba trieť viac, než pri použití hrubšieho vrtáka a to smeruje k zvýšenému riziku vzniku pľuzgierov. Zase nadmerne hrubý vrták nedosiahne dostatočný počet otáčok na jedno posunutie dlaní vpred a vzad.

Zrejme ste postrehli, že niektoré vrtáky sú duté, majú dužinu a zanechávajú v doske zvláštne tvarovanú jamku. Nedajte sa zmýliť, práveže vrták s dutým vnútrom je lepší než plný. Stred vrtáka je vlastne mŕtvy bod, kde neprebieha trenie a od stredu smerom k okraju sa trenie zvyšuje. Maximum dosahuje na okraji, čiže vlastne duté vrtáky ako je divozel sú efektívnejšie než napríklad vrták z liesky. Dužina, ktorá sa počas vŕtania drobí, sa zmixuje s vyvŕtaným drevným prachom a vďaka svojím dobrým vlastnostiam horenia výrazne napomáha k vznieteniu uhlíka. Avšak pri vrtákoch ako juka, alebo pálka je toto nepodstatné, tie sú vďaka nízkej hustote hmoty v stonke vynikajúce aj keď niesú duté.

Duté bazové vrtáky. Naľavo s tenkou stenou a napravo s hrubšou stenou a len malým množstvom dužiny. Z týchto dvoch vrtákov je lepší ten napravo.

DOSKA:
Tvar dosky je v podstate rovnaký ako pri ohnivom luku až na jej hrúbku. Môžete používať úzku dostičku z tenšieho konára, alebo precíznejšie opracovanú širšiu dosku, na ktorej je možné založiť dvakrát taký počet ohňov, pretože sa dá vŕtať na obidvoch jej okrajoch. Dostičky si obyčajne opracúvam sekerkou a nožom, pre precíznejšie dokončenie je výborný hoblík, prípadne hobľovačka. Optimálna hrúbka dosky je pre mňa 1cm. No napríklad pri mäkkšej juke si rád nechávam viacej, približne 1.5cm, pretože z juky ubúda pri vŕtaní viac materiálu. Dosku hrubšiu viac než 1.5cm neodporúčam, pretože budete musieť oveľa viac vŕtať kým naplníte výrez a môže sa stať, že sa unavíte skôr, než získate uhlík.

Ak sa vám podarí získať, alebo vypestovať takúto stonku juky, máte šancu vyrobiť si bezpochyby ten najlepší set.

3.) POSTUP PREVEDENIA TECHNIKY:

Pre techniku ručného vrtáka existuje niekoľko polôh, alebo pozícií. Je len na vás akú pozíciu zaujmete, dôležité však je, aby ste sa v nej cítili pohodlne. Doska musí byť pevne pritlačená k zemi a vaše ruky musia mať dostatok priestoru na pohyb po vrtáku.

Základná poloha v pokľaku.
Prakticky sa zhoduje s polohou pri ohnivom luku. Jej výhodou je možnosť využitia váhy hornej polovice tela na vytváranie tlaku na dosku. Nevýhodou je, že koleno nohy stojacej na doske čiastočne prekáža jednej z rúk. Počas vŕtania treba koleno trochu vykloniť do strany a ruky potom majú dostatok priestoru.

Poloha v sede s jednou pokrčenou nohou.
Vonkajšok chodidla skrčenej nohy položíte na dosku, druhá noha je vystretá. Toto je veľmi pohodlná poloha, no pri vŕtaní vynaložíte o niečo viac námahy ako pri pokľaku.

Modifikácia tejto polohy je, keď na dosku pritláčate kolenom, alebo lýtkom pokrčenej nohy.

Poloha pokľačiačky
Toto je moja najobľúbenejšia poloha, používam ju zo všetkých najčastejšie. Pod jedno z kolien si vložíte plátok dreva, kúsok pevnej kôry, alebo tenký konárik a držíte ním dosku. V tejto pozícii viete vyvíjať dobrý tlak na dosku, vaše ruky majú dostatok voľného priestoru a pekne vidíte čo sa deje vo výreze.

POSTUP PRI VŔTANÍ
Ak dobre ovládate ohnivý luk, tak bude pre vás prechod na ručný vrták omnoho jednoduchší. Pri nácviku ručného vrtáka je poznanie základných princípov založenia ohňa trením veľká výhoda.

Prvou úlohou je spáriť vrták s doskou. Blízko okraja dosky urobte špičkou noža plochú priehlbinku širokú približne ako priemer vrtáka. Zaujmite jednu zo spomínaných pozícií a položte hrubší koniec vrtáka do priehlbinky na doske. Vďaka tomu, že tenší koniec je hore a hrubší dole, vzniká počas posúvania sa nižšie po vrtáku mierny brzdiaci efekt na vaše ruky. Pred vŕtaním je dobré pár krát silno tlesknúť, aby sa vaše dlane čiastočne odkrvili, preventívne to pôsobí proti pľuzgierom, no nieje to nutné. Zapľutie do dlaní pred vŕtaním pomáha získať lepší “grip” a vrták sa vám bude menej šmýkať.
Začnite vŕtať v najvyššej úrovni vrtáka, rotujte vrták medzi dlaňami, až kým nedosiahnete dolnú hranicu, asi 10-15cm nad doskou. V tejto chvíli už nemáte kam pokračovať a tak musíte ruky presunúť opäť nahor. Pochopiteľne to nemôžete urobiť naraz, ale po jednej, tak aby bol vrták neustále v kontakte s doskou. Ľavou rukou dole pridržte vrták v jamke, pravou si prechyťte na vrchný koniec vrtáka a držte ho, kým sa ľavá nepresunie tiež hore. Tento proces sa neustále opakuje. Je dôležité aby ste ruky presunuli nahor tak rýchlo ako sa len dá, pretože počas tejto “prestávky” sa nevytvára teplo, ale pomaly uniká. Zastavte, až keď bude jamka a koniec vrtáka začiernený (zuhoľnatený). Niekedy je na začiatku problematické set zabehnúť a koniec vrtáka sa nechcene vyleští. Vtedy pomáha do jamky nasypať štipku jemného piesku aby začalo trenie. Pri vypaľovaní trecej jamky sa zbytočne neunavte, pretože skutočné vŕtanie ešte len príde.
Počiatočné vypálenie jamky (divozel na lipe).

Teraz nasleduje vyrezanie zárezu v tvare V. Tu sa uplatňuje rozšírenie výrezu v spodnej časti. Získate tak viac prachu a tým pádom aj väčší uhlík. Vďaka takémuto tvaru výrezu vám pri oddeľovaní dosky od uhlíkovej podložky ostane uhlík pekne sedieť na podložke.

Všetko je pripravené na hlavné vŕtanie, ktorého cieľom je získať vytúžený uhlík. Začnite vŕtať pomaly, snažte sa “rozohriať” set. Vrták musí smerovať kolmo na dosku, vŕtanie pod výraznejším uhlom spôsobuje deformovanie trecej jamky a konca vrtáka a obyčajne vedie k zlyhaniu. Využívajte celú dĺžku dlaní, to znamená od koncov prstov až po začiatok dlane, vŕtaním na krátkom úseku dlaní nedosiahnete dostatočný počet otáčok a strácate tak časť trecej sily. Taktiež sa snažte využívať celú dĺžku vrtáka a nielen nejakú jeho časť. Pri vŕtaní sa musíte sústrediť aj na neustály kontakt medzi vrtákom a doskou, ak vám nechtiac vyskočí vrták z jamky, všetko vychladne a vy musíte začať odznova. Vŕtajte ustálene a vytrvalo dovtedy, kým neuvidíte z naplneného výrezu vychádzať tenký prúdik dymu, to znamená, že uhlík sa vytvoril a teraz už samostatne tlie.

Nezvyknutý človek sa pri tejto činnosti poriadne zapotí, zapájajú sa tu úplne nové svalové partie, je to vskutku namáhavá činnosť. Postupným tréningom si však vybudujete kondičku a neskôr vám ručné vŕtanie bude pripadať omnoho jednoduchšie a rýchlejšie než vŕtanie lukom. Spočiatku vám vygenerovanie uhlíka môže trvať aj 2-3 minúty, no neskôr s pribúdajúcimi skúsenosťami je možné dosiahnuť uhlík za 15-20 sekúnd pri 4-5tich prechodoch po vrtáku.

Vždy sa snažím prízvukovať, že pri zakladaní ohňa trením je hniezdo pre rozfúkanie tlejúceho uhlíka na plameň rovnako dôležitá časť, ako samotné diely s ktorými vŕtate. V tomto prípade to platí dvojnásobne, pretože uhlík vytvorený ručným vrtákom je menší než pri ohnivom luku. Platí zásada, čím väčšie je hniezdo, tým lepšie. Taktiež čím jemnejší a suchší materiál použijete na vaše hniezdo, tým máte väčšie šance na úspešné rozfúkanie do plameňa. Samozrejme, že ak nenájdete nič lepšie (občas to proste podmienky neumožňujú), tak môžete použiť aj menej jemný materiál, napríklad len samotnú suchú trávu, alebo lístie. No v menej jemnom hniezde má uhlík sťažené podmienky na rozrastanie a môže jednoducho vyhorieť naprázdno.

Približne takto by malo vyzerať dôkladne pripravené hniezdo. Pozostáva z troch vrstiev. Vonkajšia je suchá tráva, vnútro metliny smlzu a v úplnom strede je ten najjemnejší materiál – páperie z pichliača (rod Cirsium), ktorý je počas jesene hojný na okrajoch polí). V takomto hniezde sa uhlík nádherne rozrastie.

Po chvíli fúkania z hniezda vyšľahne plameň.

Možno si viacerí z vás počas čítania tohto článku položili otázku, prečo vlastne v dnešnej dobe moderných zariadení ako sú zápalky, zapaľovače či firesteely zapaľujem oheň takýmto primitívnym spôsobom? Odpoveď je jednoduchá. Je to neopísateľný pocit, byť schopný zabezpečiť si oheň z prírody len dvoma kusmi dreva. Zrazu sa cítite bližšie k prírode, pretože ovládate prastarú zručnosť, ktorá od nepamäti poskytovala ľuďom tento úžasný a nesmierne dôležitý živel. A ano, je to zručnosť Stalkera, ktorá môže byť rovnako dôležita ako vystreliť vrane na hnojisku na 100 m oko.

Zdroj: S láskavým zvolenim www.skwbushcraft.wordpress.com

Založiť oheň v dnešnej dobe zapalovačom, či firesteelom je elementarna, až primitívna záležitosť. Ale dokážete to primitívnou technikou-trením? Nebojte sa, naučíme Vás to.

Ohnivý luk je typická severská technika. Spomedzi všetkých trecích metód je podľa môjho názoru najvhodnejšia do našich lesov. Dôvodom je hlavne fakt, že luk poskytuje obrovskú mechanickú výhodu a vďaka tomu sa zvyšuje počet druhov dreva, s ktorými sa dá založiť oheň. Bez luku, čiže vŕtaním pomocou dlaní, musíte použiť tie najlepšie materiály a tým sa výber drevín podstatne zužuje.

Oheň lukom dôležitá zálesácka zručnosť, vďaka ktorej človek dokáže založiť oheň pomocou materiálov nazbieraných priamo v prírode. No sú na to potrebné aspoň dva dôležité predmety, alebo nástroje, ktoré by však vo výbave zálesáka nemali nikdy chýbať – Nôž a pevný povraz. Samozrejme, dajú sa v prírode nahradiť, no to je už vyšší stupeň zručnosti a vyžaduje si to oveľa viac času a prípravy. Ak vám navlhli zápalky, no máte nôž a povraz, tak sú vaše šance na založenie ohňa v prípade, že dobre ovládate túto techniku celkom priaznivé. A ak by ste poprípade mali pri sebe malú sekerku, či pílku, tak to vaše prípravy podstatne uľahčí.

VÝBER DREVA
Je kľúčový faktor pri všetkých trecích metódach. Váš konečný úspech závisí v prvom rade na schopnosti správne určiť a vybrať vhodný druh dreva. Musí to byť mŕtve, suché a predovšetkým mäkké drevo. Priamo na mieste sa dá urobiť jednoduchý test nechtom. Odrežte z dreva šupinu a na rovnej plôške skúste zaryť nechtom. Ak v dreve ostane odtlačok nechta, je vyhovujúce.

Ale pozor, drevo nesmie byť spráchnivené! So spráchniveným drevom nedosiahnete potrebné trenie, len sa prevrtate naskrz a získate iba kôpku sivého, nezhoreného prášku. Pri teste nechtom na spráchnivenom dreve je odtlačok výrazne hlboký, vtedy viete, že ho môžete zahodiť.
Po množstve experimentovania s rôznymi druhmi dreva, som si zostavil rebríček u nás bežne sa vyskytujúcich drevín, ktoré považujem za vhodné na oheň trením:

1. Vŕba
2. Topoľ
3. Lipa
4. Jelša
5. Lieska
6. Borovica

Podľa môjho názoru je najlepšia vŕba. Hneď za ňu by som zaradil topoľ. Niekto iný by napríklad mohol dať na prvé miesto tiež výbornú lipu, no na môj vkus je až príliž mäkká a jej ďalšou nevýhodou je, že v prírode vďaka tomu veľmi rýchlo zhnije a málokedy sa nájde vhodný, nespráchnivený kus. Lieska svojimi dlhými a rovnými výhonkami poskytujeperfektné vrtáky. Drevo z popínavých rastlín ako napríklad brečtan či plamienok je tiež výborné, no len zriedka sa dá nájsť v prírode už suché. Môžete ho však vysušiť doma a vyrobiť si dosku do zostavy, ktorú budete nosiť so sebou.
Pamätajte, že v tvrdom lese s výskytom hraba, duba a buka môžete len ťažko nájsť vhodné drevo na založenie ohňa trením, možno ojedinele liesku. V takomto lese je rozumné zamieriť k okraju porastu kde zvykne rásť rakyta (vŕba rakytová) a osika (topoľ osikový). Ak sa vám nedarí nájsť vhodné drevo, vydajte sa smerom k vode. Tie najlepšie dreviny sa vyskytujú najmä v blízkosti potokov, riek, nádrží, proste všade tam, kde je trvalé zamokrenie pôdy.

Vo všeobecnosti ihličnaté dreviny niesú vhodné na oheň trením, kvôli zvýšenému obsahu živice. Síce je možné založiť oheň aj so smrekovým, alebo borovicovým drevom, no vynaložíte oveľa väčšie úsilie, než napríklad s topoľom, a celkovo šance na úspech sú nižšie. Je to spôsobené zvýšeným obsahom živice, ktorá má za následok akési predčasné horenie prachu. Preto ak natrafíte na príliž živičnaté drevo, môžete mať problém vygenerovať uhlík.

Popri zozname drevín sa vynára otázka, či záleží na výbere dreviny zvlášť pre vrták a pre dosku. Skôr je to akási mylná domnienka, že by vrták a doska mali byť z odlišného dreva.Je lepšie, keď sú z rovnakého druhu dreva, najlepšie z toho istého kusu, ktorý nájdete v lese. Vtedy pri trení ubúda zuhoľnatený prach rovnomerne aj z vrtáka aj z dosky a vytvára uhlík. Čiže osobne preferujem oba diely z rovnakého dreva a úplne najradšej mám vŕbu na vŕbe.

Samozrejme, funguje to aj pri rozdielnych materiáloch, niektoré kombinácie môžu fungovať výborne, napríklad doska z vŕby a vrták z liesky. Ak už nemáte inú možnosť, len iný vrták a inú dosku, tak musí byť dodržaná zásada, že vrták by mal byť tvrdší ako doska. No nemali by ste prehnať pomer tvrdosti, lebo sa vám môže stať, že ak použijete príliž mäkkú dosku(lipa) a príliž tvrdý vrták (napríklad javor) tak sa prevrcete na dno bez toho, aby sa vám vyformoval uhlík.

Drevo musí byť čo najsuchšie, prílišná vlhkosť môže veľmi ľahko spôsobiť zlyhanie. Najlepší je mŕtvy stojaci strom alebo odlomená vetva visiaca zvisle dolu, vtedy je pravdepodobné, že drevo bude dostatočne suché. Konáre ležiace na zemi v lístí sú napité vodou a nepoužiteľné.

V mojom okolí prevažujú tvrdé hrabovo-dubové lesy a na okraji porastu zvyčajne rastieosika. Jej spodné vetvy bývajú prirodzene odumreté, a tak ich často používam na výrobu vrtáka a dosky. Je to veľká výhoda, pretože tieto suché konáre sú stále pripojené ku kmeňu a vďaka tomu nepodliehajú tak skoro hnilobe.

ZOSTAVA:
Treba si uvedomiť, že neexistujú nejaké presné rozmery jednotlivých dielov, no budem sa snažiť aspoň približne opísať veľkosť jednotlivých častí. Keď prestanete počítať, koľko krát ste založili oheň trením, tieto údaje budete mať prakticky v oku.

VRTÁK:
Môžete ho vystrúhať z tenšej suchej vetvy, alebo rozštiepiť hrubšie polienko, z jednej polovice vyrezať vrták a z druhej dosku, záleží to na okolnostiach. Mal by byť hrubý približne ako palec a dlhý ako vzdialenosť medzi koncom malíčka a koncom palca na roztvorenej dlani. Pri vyrezávaní vrtáka buďte obzvlášť dôslední. Musí byť rovný aokrúhly. Krivý vrták vám bude robiť problémy a vyskakovať z jamky. Vrchný koniec vrtáka by mal byť zúžený, tam chceme minimalizovať trenie. Dolný koniec vrtáka bude rotovať na doske, takže by mal byť len mierne zahrotený, aby vytvoril čo najväčšiu treciu plochu.

ZÁKLADNÁ (OHNIVÁ) DOSKA:
Mala by byť hrubá približne ako ukazovák. Ak ju urobíte veľmi hrubú, budete musieť viac vŕtať aby sa výrez naplnil prachom. Pri prehnane tenkej doske zase hrozí, že ju prevŕtate skôr, než dosiahnete uhlík. Dlhá by mala byť natoľko, aby sa dala pohodlne a pevne pristúpiť chodidlom, pričom musí ostať dostatok priestoru na umiestnenie trecej jamky. Čím viac si dáte na jej výrobe záležať, tým pohodlnejšie sa vám bude do nej vŕtať. Vyhnite sa drevu s množstvom hrčí, alebo prasklín.

POVRAZ:
Povraz je asi najťažšie nahraditeľná časť celej zostavy za prírodný materiál z lesa. Je možné upliesť ho z vŕbového, agátového, alebo lipového lyka, no na to treba čas a zručnosť nielen v pletení povrazov, ale aj v samotnej technike založenia ohňa lukom. A práve preto je dôležité mať vždy nejaký pevný povraz vo svojom batohu. Ako núdzové riešenie môžete použiť aj obyčajné šnúrky z topánok, no tie vám veľa nevydržia a nedá sa na ne spoľahnúť.

Moderné povrazy sa dajú rozdeliť do dvoch skupín:

– Z prírodných vlákien – Napríklad kvalitné, hrubé bavlnené povrazy sú veľmi precízne zatáčané a zapletané strojom v továrni. Sú ideálne na metódu s lukom, len sa dosť ťažko dajú zohnať. No napríklad stará bavlnená šnúra na prádlo je perfektná. Ak by niekto chcel používať typický primitívny povraz pri tejto metóde, odporúčam dlhý prúžok kvalitnej kože, pokojne aj dva spletené dokopy.

– Nylonové – bežné nylonové šnúry sú nevhodné, pretože počas rotovania vrtáka dôjde vplyvom trenia k ich rozleptaniu a pretrhnutiu. Použitie nylonového povrazu je možné len v prípade, že ide o veľmi kvalitný produkt, upletený z viacerých menších a precízne spracovaných povrázkov. A jediným neprekonateľným druhom nylonového povrazu je padákové lanko – PARACORD 550. Vonkajší výplet tohto lanka v sebe ukrýva 7 menších povrazov, z ktorých každý je upletený z dvoch prameňov. Je to neskutočne odolný a trvácy povraz, perfektný na túto metódu.

Tip – Vymente si šnúrky v topánkach za padákové lanko. Je to skvelý spôsob, ako mať tento povraz neustále so sebou.

LUK:
Nezáleží z akého druhu dreva je vyrobený. Môže to byť čerstvý konár, alebo odumretá pevná haluz. Takisto nieje príliž podstatné, ako je prehnutý, dá sa použiť aj úplne rovná palica. Samozrejme mierny oblúk na luku je lepší. Dôležité je, aby nebol ohybný, musí byť pevný, inak by sa vám počas vŕtania mohol prehýnať a to je nežiaduci jav, pretože vám bude prešmykovať vrták.

Dĺžka luku je podstatná, mal by byť dĺžkou primeraný vašej postave. Ak je krátky, je neefektívny. Príliž dlhý je zas ťažký a nemotorný. Za vhodnú dĺžku luku môžete považovať vzdialenosť od koncov prstov po rameno na vystretej ruke.

Uviazanie luku – Niekedy sa stane, že môjmu oku neujde zaujímavý konár, ktorý sa vyššie rozvetvuje a vtedy si na vrchnej časti luku rád nechávam malú rázsošku. Paracord upevním jednoduchou slučkou.

Ak rázsošku nemám, tak jednoducho urobím výrez v tvare L.

V spodnej časti môžete urobiť rovnaký výrez, alebo vystrúhať po obvode drážku. Tu používam španovací uzol, niekoľko krát oviniem paracord a zaistím niekoľkými polovičnými uzlami. Tetiva nesmie byť našpanovaná veľmi silno, inak bude mať vrták tendenciu vyskakovať z jamky. Príliž voľná tetiva a vrták bude preklzovať. Ideálne našpanovanie je vtedy, keď vám to pri vkladaní vrtáka do tetivy pekne cvakne a vrták nieje možné bez otáčania posúvať v tetive od jedného konca luku k druhému.

Niekedy sa stane, že sa tetiva počas vŕtania pomaly uvoľní a vy ste práve vo fáze, ktorá je kritická pre vytvorenie uhlíka. Vrták vám začne prešmykovať, no vy nemôžete zastaviť aby ste ju znova našpanovali. Pomôžete si, ak počas vŕtania pritlačíte prstami tetivu ku konštrukcii luku. Tým získate okamžité dočasné našpanovanie tetivy.

PRÍTLAČNÝ DIEL:
Pritláčame ním zvrchu na vrták a vytvárame tlak na dosku. Našim cieľom by malo byť čo najviac minimalizovať trenie v tomto “držiaku”. Môže byť zhotovený z dreva, alebo iných materiálov, ktoré lepšie eliminujú trenie, napríklad hladký kameň s priehlbinou v strede, vhodne tvarovaná ulita, kolenná kosť z jeleňa (má vhodný tvar s jamkou), tiež paroh. Toto sú najlepšie varianty prítlačného dielu, no iba vtedy, ak si tento dielec, alebo celý set nosievate so sebou. V núdzi by ste asi len ťažko našli vhodný kameň s priehlbinou. A práve preto odporúčam trénovať s držiakom z tvrdého dreva (v tomto prípade som použil hrab), do ktorého urobíte špičkou noža priehlbinu.

Používajú sa rôzne spôsoby mazania jamky v prítlačnom dieli, čím sa podstatne zníži nadbytočné trenie. Najdostupnejšie sú zelené listy, alebo tráva, stačí natlačiť kúsok listu do jamky tesne pred vŕtaním.

UHLÍKOVÁ PODLOŽKA:
Jej úloha spočíva v tom, že keď urobíte uhlík, môžete ho pomocou nej preniesť do hniezda práchna. Môžete použiť suchý list, kúsok kôry, alebo plochý plátok dreva. Pozor však pri použití obyčajného listu ako podložky. Ten sa pod ťarchou vašej nohy, pritláčajúcej na dosku prehne, uzavrie výrez a tým zamedzí prísunu kyslíka do výrezu, čo môže mať za následok zhasnutie uhlíka.

Niektorí ľudia jednoducho podložia pod hlavnú treciu dosku hniezdo práchna presne pod výrez. Prenášanie uhlíka tým odpadá. Avšak toto je jeden z najčastejších dôvodov zlyhania. Ak je hniezdo z drsnejšieho materiálu, prach cezeň prepadá a nemusí vyformovať kompaktný uhlík.

Odporúčam pekne vystrúhať z odštiepeného kúsku dreva tenký plátok, ktorý podložíte pod výrez. Ten zaručí, že sa pod ťarchou dosky, nezablokuje prísun kyslíka do výrezu. Vďaka tomuto je tiež uhlík relatívne dobre chránený pred vlhkosťou od zeme.

HNIEZDO PRÁCHNA
Suchý materiál v ktorom rozfúkate uhlík do plameňa je nesmierne dôležitý prvok pri zakladaní ohňa trením akoukoľvek metódou. Zanedbanie prípravy častokrát vedie k zlyhaniu, preto by ste tejto časti mali venovať veľkú pozornosť. Musíte starostlivo nazbierať dostatok suchého a jemného materiálu, čím väčšie je hniezdo, tým lepšie sa vám bude rozfúkavať uhlík do plameňa. Počas horúcich letných dní je to brnkačka, môžte jednoducho použiť kôpku suchého lístia, no môže to byť ozajstný problém najmä v daždivom období, alebo v zime, kedy je všetko naokolo premočené. Práve preto je dobré vedieť, ktorý prírodný materiál funguje takmer za každých poveternostných podmienok a kde ho hľadať. Pre mňa sú to metliny smlzu, trstiny, alebo páperie pálky. Skombinované so suchou trávou tvoria vynikajúce hniezdo.

POSTUP:
Do ohnivej dosky urobte špičkou noža priehlbinu. Mala by byť od okraja vzdialená asi o priemer vrtáka (približne 2cm). Táto jamka/priehlbinka bude slúžiť na počiatočné “spárenie” vrtáka s doskou. Rovnakú urobte aj do prítlačného dielu.

Pri prevedení je veľmi dôležitý správny postoj. Jednou nohou pristupíte ohnivú dosku a na druhej kľačíte. Chodidlo pritláčajúce dosku by malo s kľačúcim lýtkom vytvárať trojuholník, vďaka tomu dosiahnete dobrú stabilitu počas vŕtania. Na fotografii nižšie držím luk v ľavej ruke (som ľavák) a dosku pristupujem pravou nohou. Pravák to má opačne, dosku pristupuje ľavou nohou (na pravej kľačí), luk drží v pravej ruke a treciu jamku s vrtákom má napravo od nohy. Môžete si síce postoj neskôr prispôsobiť podľa vašich predstáv, no toto je štandard.

Vrták vložte do tetivy tak, aby sa nachádzal na vonkajšej strane luku. Ak to urobíte opačne a vrták bude vo vnútri, je to nesprávne. Zápästie ruky, ktorou držíte prítlačný diel pevne pritlačte o píšťaľu nohy stojacej na doske.

Treba si uvedomiť, že založenie ohňa lukom sa skladá z dvoch fáz (dvoch vŕtaní). V tejto fáze ešte oheň nerobíme, len si potrebujeme vypáliť jamku do ktorej následne vyrežeme zárez. Preto sa pri vypaľovaní jamky netreba hneď unaviť. Spočiatku však treba pritlačiť a vŕtať rýchlo, aby začalo trenie a koniec vrtáka sa zuhoľnatil. Akonáhle vám to začne dymiť spomaľte a vŕtajte pomaly, urobte ešte pár ťahov a zastaňte.

Po počiatočnom vypálení jamky prichádza na rad zárez v tvare V. Toto je jeden z kritických prvkov celej techniky, pretože tu sa vyformuje uhlík, ktorý neskôr premeníte na oheň. Ak ho urobíte nesprávne, jednoducho zlyháte. Je dobré, ak si najprv takto naznačíte nožom okraje zárezu.

Zárez sa snažte urobiť tak, ako je na tejto fotke. Ak ho urobíte príliž široký, vrták vám bude vyskakovať. Ak ho urobíte príliž úzky, uhlík nebude mať dostatok priestoru a nevytvorí sa. Pri ručnom vrtáku (hand drill) sa zvykne výrez v spodnej časti rozšíriť akoby do tvaru kužeľa. Robí sa to, pretože uhlíky vytvorené ručným vrtákom sú dosť malé a vďaka tomuto rozšíreniu je možné získať viac prachu a tým aj väčší uhlík. Pri ohnivom luku to ale nieje potrebné, keďže tu býva uhlík dostatočne veľký a silný.

Pod výrez vložte podložku a teraz nasleduje hlavné vŕtanie s cieľom vygenerovať uhlík.

Luk musí byť počas vŕtania rovnobežný so zemským povrchom. Využívajte celú dĺžku luku a robte dlhé ťahy, vŕtanie na malom úseku tetivy je neefektívne. Vrták musí smerovať kolmo na dosku, akékoľvek výrazné vykrivenie do strany spôsobí buď vyskočenie vrtáka z jamky, alebo zacviknutie v prítlačnom dieli. Pamätajte, ak vám počas vŕtania vyskočí vrták z jamky, začínate odznova.

Začnite vŕtať pomaly, zahrejte vrták aj dosku. Potom nasaďte svižné a ustálené tempo, snažte sa pravidelne a z hlboka dýchať. Keď sa výrez úplne naplní prachom, zrýchlite a trochu viac pritlačte. Začne to poriadne dymiť a vtedy dajte zo seba všetko, no stále sa snažte udržať nad vŕtaním kontrolu. Keď vám dôjdu sily spomaľte a prestaňte vŕtať.

Po zastavení sa snažte nepohnúť doskou. Sledujte pozorne výrez. Ak z kôpky prachu vo výreze aj po nejakej chvíli vychádza pásik dymu, tak máte uhlík. V tomto momente nieje dôvod na paniku, uhlík práveže potrebuje pár minút aby narástol. Teraz si môžte pokojne oddýchnuť a vziať si pripravené hniezdo. Ak vidíte, že mu treba viac kyslíka, jemne ho ovievajte dlaňou ruky, no dávajte pozor, aby ste nechtiac neudreli do dosky.

Keď uhlík dostatočne zosilnie, opatrne odstráňte dosku preč. Dosť pomáha pridržanie uhlíka tenkým konárikom, alebo špičkou noža a jemné poklepanie po doske vo chvíli, keď ju oddeľujete. Nadbytočný prach, ktorý sa vytvoril po okraji trecej jamky nevyhoďte, ale opatrne ho zhrňte na uhlík, vďaka tomu narastie ešte viac.

Uhlík je v tejto chvíli pripravený na prenesenie do hniezda.

Opatrne ho uzavrite vovnútri a môžete začať jemne fúkať. Je dobré jemne ho stlačiť, aby vznikol kontakt medzi uhlíkom a novým materiálom. Pozor, ak ho pritlačíte veľmi, tak vám zhasne. V opačnom prípade, ak uhlík v hniezde počas fúkania nepritlačíte vôbec, stratí kontakt s okolitým materiálom, prestane sa rozrastať a pomaly zhasne. Niekto zvykne pri rozfúkavaní hýbať hniezdom dopredu a dozadu, odďaľovať si ho od tváre počas nádychu, no toto môže viesť k rozdrobeniu uhlíka. Preferujem metódu držania hniezda na jednom mieste tesne pri zemi (alebo na pripravenej plôške z drievok) a počas nádychu otáčam hlavou do strany odkiaľ vanie vietor.

V dobre pripravenom hniezde a pri správnej technike rozfúkavania sa začne uhlík rýchlo rozrastať. Keď začujete praskanie a z hniezda začne vychádzať hustý dym, neprestávajte fúkať, o chvíľu vám vyšľahne vytúžený plameň.

Týmto sa však založenie ohňa nekončí. Pamätajte, že predtým ako začnete robiť samotnú techniku lukom, si musíte dôkladne pripraviť aj materiály na podpal. To znamená tenké raždie, tenké drievka, hrubšie drievka. Tieto následne prikladáte postupne na horiace hniezdo v poradí od najtenšieho po najhrubšie, až kým váš táborák nieje stabilizovaný.

Pri neúspechu sa treba zastaviť, sadnúť si, zamyslieť sa nad tým čo je zle a vyselektovať chyby. Je dôležité nevzdávať to a stále skúšať. Musíte sa naučiť čítať, čo vám drevo hovorí. Farba a konzistencia prachu sú najlepšie ukazovatele toho, čo sa vlastne deje a či vás čaká úspech, alebo neúspech. Všetko to závisí od druhu dreva a jeho vlastností, precíznosti pri vyhotovovaní zostavy, rýchlosti vŕtania, sily tlaku na dosku a mnohých ďalších faktorov. Ak je prach svetlohnedý, znamená to, že nevzniká dostatok tepla, vŕtate pomaly, musíte zrýchliť. Ak sa prach skladá z nezhorených útržkov, príliž tlačíte na dosku. Najlepší je jemný prach čiernej farby, vtedy máte najväčšiu šancu, že prebehne vznietenie a následné vytvorenie uhlíka.

Ohnivý luk je výnimočný v tom, že je to spoľahlivá metóda aj v nepriaznivom počasí a v zime, pokiaľ ju človek ovláda a pravidelne trénuje. Treba však brať na vedomie, že je rozdiel urobiť oheň s vysušeným setom z domu v letnom období a so zostavou zhotovenou priamo v lese pri -20°C a metri snehu. To je ozajstná výzva a vtedy sa ukážu skutočné zručnosti zálesáka.

Zdroj: S láskavým zvolenim www.skwbushcraft.wordpress.com